Ako nájsť skutočne seba.

Bola som v Izraeli. Cestovala som až k Mŕtvemu moru, aby som sa liečila.

Úzkostná a v depresívnych úvahách, neschopná vidieť svoju budúcnosť pozitívne, žila som v chaose a bezmocnosti, pretože som už pár rokov trpela rozsiahlym atopickým ekzémom a nikde pre mňa nebola úľava a útecha. Moje vyhliadky boli čierne. 

Bola som mladá, ale nedalo sa mi snívať o princovi a budúcnosti, keďže ma zradilo vlastné telo.

Trpela som množstvom alergií a koža na tvári, rukách a veľkej časti tela bola tak suchá, že mi zvykla popraskať až do krvavých rán. Na moje dvadsiate narodeniny ma hospitalizovali, ale aj tak mi nikto nevedel ponúknuť zmysluplnú, ucelenú liečbu. Nikto nepovedal, čo mi je a čo treba robiť. Naopak, dookola iba vety ako: “Kožné ochorenie je príliš komplexný problém a je to preto vo väčšine prípadov veľmi nejednoznačná liečba“.

Žiaľ tento chaos a bezmocnosť boli len ďalším stresorom, ktorý zhoršoval celú moju, už aj tak bezútešnú situáciu. Odmietla som kortikoidy a tak ma z nemocnice prepustili. Mala som strach z kortikoidov a zároveň strach, že som nevyliečiteľný pacient a zostanem ním po celý život.

A tak bolo potrebné podniknúť posledný zúfalý pokus. Odišla som na tri týždne k Mŕtvemu moru do Izraela. Prerušila som štúdium na Univerzite a odcestovala do neznámej krajiny, kde som v skutočnosti nikoho nepoznala. A práve mnohí neznámi mi poskytli najväčšiu útechu a povzbudenie do života.

Izrael je naozaj zázračná krajina.

Pre mňa najčarovnejšie a najmagickejšie miesto na svete je Mŕtve more a jeho okolie. Miesto, ktoré sa nachádza 398 m pod úrovňou mora, čo je tak nízko, že už žiadna vodná plocha na svete nie je nižšie. Mŕtve more je v skutočnosti jazero, ktoré je ale 10 x slanšie ako akékoľvek more. V takto slanej vode si nezaplávate, ale za to si v nej posedíte ako v príjemnom vodnom kresielku. Všade naokolo je horúca skalnatá púšť, ktorá ale prekvapuje svojimi frekventovanými minerálnymi pramenmi a riečkami s mini vodopádmi. Nechcelo sa mi ani veriť, na akom nádhernom a úžasne zaujímavom mieste sa nachádzam.

Opakovane som od viacerých ľudí, ktorých som v Izraeli stretla, počula: You are here for yourself.

Som tu pre seba?

Moja prvá reakcia bola: Veď ja viem, prišla som sa sem liečiť. Veď to je jasné! Ale postupne ku mne prenikol omnoho hlbší a širší význam tejto jednoduchej vety. Je podstatné, ako sa k sebe správam, aký mám k sebe vzťah a ako nepotrebujem vyhovovať nikomu, iba sebe. „Som tu sama za seba“. Som tu so sebou.

Táto myšlienka mi v mojich dvadsiatich rokoch bola úplne cudzia. Bolo to ťažšie ako naučiť sa celé skriptá na skúšku naspamäť, než učiť sa nový, cudzí jazyk.  Ja som totiž ani nevedela kto som. Tak ako som mohla byť pre seba? Ako som mohla byť so sebou?

Myslela som si, že to viem, veď som od malička bola denno denne najviac zo všetkých ľudí hlavne so sebou!

Keď som si na myšlienku „Byť tu sama za seba“ zvykla a začala sa podľa nej správať, ekzém zmizol. Zázrak na počkanie. Čo konkrétne som začala robiť?

Meditovať

Objavila som spôsob, ako sa napájať na vlastné telo, emócie. To bolo to, čo mi chýbalo! Oživila som niektoré časti samej seba. Moja pozornosť sa po prvý krát v živote cielene začala obracať do hĺbky.

Je veľmi veľa druhov a spôsobov meditácie a neexistuje ani jeden nesprávny.

Niekto mi poradil, že je na začiatok úplne postačujúce zaoberať sa všetkým, čo moju myseľ zaujme ale nepremýšlať nad tým. Naopak nechať nápady a myšlienky prúdiť ako oblaky na nebi. Nič nerozvíjať, iba nechať „plávať“. A cítiť, čo všetko deje v tele, keď sa tieto obsahy mysle vynoria. Toto bol jednoduchý návod na nastavenie meditujúcej mysle, tak som to po prvýkrát vyskúšala. 

Sedávala som skoro ráno na brehu Mŕtveho mora nikým nerušená. Iba ja a vánok, vône, nádherné farby a vizuálne dojmy, prírodné divadlo, svetelný orchester! Nechať to všetko mnou prúdiť a byť plne prítomná. Uvedomovať si každý svoj vnem, myšlienku, ale aj pocit, ktorý sa objavil, ale nerozvíjať ich. Nepracovala som ešte vtedy s dychom, nezaoberala som sa vyprázdnením mysle.

Mala som veľa priestoru a času byť pozornejšia a citlivejšia na všetko, čo sa vo mne dialo ešte iné, než myslenie.

Dokonca som bola schopná zaregistrovať svrbenie pokožky či bolesť a neškriabať sa. Strávila som časť z každého rána, ale aj poobedia skoro tri týždne v príjemnej meditácii a niečo sa vo mne „stalo“. 

Po skončení troch týždňov bola moja pokožka krásna, zdravá a rovnomerne opálená. 
Po návrate domov sa mi všetky problémy s ekzémom samozrejme znova vrátili. Zmeny vo mne boli ešte veľmi krehké na to, aby som si ich dokázala udržať. Podstatný bol však môj nový zážitok z meditácií, ktorý sa tak silno vpísal do mojej duše. 

Bolo potrebné vyhradiť si viac priestoru a času. A tak som predĺžila prerušenie školy na 2 roky a vrátila som sa do Izraela. Z dnešného pohľadu to bola najlepšia reakcia na situáciu, v akej som bola. Izrael ma veľa naučil. Spoznávala som kontorverzný svet, kde sa miesili všetky najznámejšie náboženstvá sveta, žili na jednom území najrôznejšie národy, kde sa stretával dávny orient so súčasným západom a spiritualita s konzumom tak prudko, že som bola v kultúrnom šoku. Celá táto skúsenosť vo mne otvorila priestor zistiť to, čo ma skutočne baví a zaujíma.

Potrebovala som sa naučiť počúvať svoje telo, svoju kožu. 

Kľúčové pre mňa bolo naučiť sa pracovať s pozornosťou a prestať nevedomky a automaticky vypínať vnímanie svojho tela. Dovolila som si prestať sa zaoberať iba vonkajším svetom so všetkými jeho povinnosťami, starosťami a radosťami. Dovolila som si precítiť, že hmotný svet, nie je jediným možným svetom.

Tak ako mi Izrael ponúkol nové pohľady na svet a ľudí v ňom, tak aj moje stretávanie sa so sebou v tomto podpornom prostredí mi dali možnosť nájsť seba. Nie raz a navždy. Našla som cesty a spôsoby ako nájsť seba každý deň, každú minútu.

Som presvedčená, že som vypočula svoje telo, ale aj svoju dušu, pretože som im venovala čas a priestor a dovolila som si ich počúvať.

Moje začiatky boli zrejme z dnešného pohľadu začiatky mindfulness meditácie. Pozorovať a rozpoznať všetko, čo sa vo mne deje je prvým krokom k liečeniu. 
Zmena nastáva vtedy, keď prijmem to, kde som, alebo inak – aký/aká som. Dovoliť si uvedomovať a venovať pozornosť všetkým častiam seba.

Iba tak skutočne zistíme, kto sme. Zistíme, že sme širší a hlbší, než si vôbec vieme predstaviť.