Meno autora: katarinavitkova.sk

Katarina Vitkova fotografia
Duševné zdravie

Na čom teraz fičím.

Nie, nejdem robiť podcasty:-) Posledné tri roky sa mi naplno otvoril rozľahlý svet meditácií. Nekonečný a miestami až taká džungľa, že som sa strácala. Stačí vedieť anglicky a získavame neprehľadné množstvo variácií a výberu meditácie podľa témy, ktorú riešime alebo podľa zamerania (vipassana, budhizmus, inklinácia skôr k imaginácii alebo relaxácii…a tu zďaleka zoznam nekončí.). Dátum posledného príspevku na mojom blogu hovorí za všetko. Ani som si neuvedomila, že to čoskoro budú dva roky, čo som sa zanorila do môjho hustého procesu práce s tieňom (shadow work). Až pred nedávnom sa mi podarilo uvedomiť, že to môže byť ešte naozaj dlhý proces a že možno nie je úplne potrebné najskôr ho úspešne ukončiť a potom sa podeliť o výsledky. Áno, jeden z mojich tieňov je aj perfekcionizmu:-) Ale naopak, veľmi by som chcela zdieľať proces už teraz , hneď ešte za horúca. Chvalabohu sa mi podarilo zúžiť a obmedziť moju zvedavosť a oblasť skúmania na jednu tému. Keďže sa venujem psychotraume, zaujíma ma, ako sa dokážeme liečiť a opäť stať odolnými. Vyslobodiť od nepodporných presvedčení a vnútornej kritiky. Všetci poznáme ten vnútorný rozhovor. Neutíchajúci dialóg. Často vieme, že toto chce iba časť mňa ale je tam aj iná časť, ktorá sa možno bojí, alebo ktorá to celé kritizuje. Vnútorný hlas, ktorý všetko komentuje, za všetko ma zhadzuje. Obviňuje či posudzuje. A že niečo iné v hĺbke sa cíti zahanbené, ponížené a slabé. Časti nás sa ukazujú v rôznych formách. Niektoré sú nesmierne zraniteľné a citlivé a iné sa nás naopak snažia ochraňovať. S kritickými časťami v nás dá pracovať a vedia sa zmeniť alebo aspoň zjemniť ich ostrosť. Predstavujem si, aké by to bolo, ak by sme boli schopní vystaviť slnečnému svetlu to krehké, čo v nás inak zostáva skryté pred paľbou našej sebakritiky. Prečo nás stojí toľko námahy zmeniť svoje automatizmy a myšlienkové vzorce? Keď sa snažíme zmeniť akékoľvek naše konanie, zlozvyky, závislosti. Stojí nás to veľa energie. Neexistujú 3, 4 ani 10 šikovných krokov k rýchlej zmene. Možno existujú nejaké šikovné kroky, ale treba ich opakovať znova a znova až kým sa z toho nestane nový program, nový vzorec, neuronálna cesta. A na toto je dobrá meditačná prax. Hľadať bezpečie a ísť hlbšie. Spolu. Vždy, keď niečo vzbudí moju zvedavosť, podelím sa o tom s vami. Alebo niektoré meditácie preložím a nahrám. A toto by mohlo byť zaujímavé aj pre vás, čo vy na to?

recenzia kniha ludskot
Duševné zdravie

Ľudskosť

„Podstatou utrpenia je, že zabudneme, kto skutočne sme. Keď sme identifikovaní s tým, čo je na povrchu…náš strach, naše sebectvo, zlosť ……za to sami seba v hĺbke neznášame. .. nenávidíme sa za to. Takže vo väčšine terapií, väčšine spôsobov liečby vrátane meditácie sme nútení sa zaoberať touto hlbokou vierou vo vlastnú zlú podstatu. „ Tara Brach

Duševné zdravie, Vzhľad a sebavedomie

Náročná životná situácia a emočná diéta

V súčastnej dobe je toho, čo potrebujeme zvládať extrémne veľa. Rovnako je veľa toho, nad čím nemáme kontrolu. A tak keď zavalia náročné udalosti a zaplavia silné emócie, niekedy podvedomo siahame po diétach a kontrole váhy a vzhľadu. Alebo naopak sa začneme emočne, záchvatovito sa prejedať, o čom sa v spojitosti s emóciami píše a hovorí omnoho častejšie.

jedlo ako jed
Príbehy prijatia

Nepremieňajme jedlo na jed!

Píšem z domu, z myjavských kopaníc. Su to skoro dva mesiace, čo sme doma a zima premenila na jar. Preteky v kvitnutí, rašení, pučaní a zelenaní. Doma je dobre, slnka je veľa. A vonku je ešte lepšie. Je to lepšie, než len bežné „dá sa to vydržať! Predpokladám, že sme približne na vrchole krízy s koronavírusom. A tiež predpokladám, že dôsledky a zmeny budú pokračovať ešte dlho po akútnom odoznení všetkých obmedzení. Všímam si celú varietu rôznych reakcií. Mojich a aj u blízkych, u priateľov a aj klientov. U niektorých sú zmeny tak dramatické alebo sú na zmeny tak citliví, že svoju emočne náročnú situáciu riešia jedlom. „Musím stále myslieť na jedlo!“ „Neustále potrebujem mlsať.“ „Som doma a prežieram sa!“ Chcem im venovať týchto pár myšlienok. Nutkanie mlsať alebo aspoň neustále myslieť na jedlo môže byť obrovské. Pamätám si, ako som počas skúškového obdovia na vysokej škole bola schopná zjesť plný plech koláča, pretože moja nervozita rástla a nevedela som si pomôcť. Ale to sa stávalo iba vtedy, keď som sa učila doma. Na internáte som nemala taký luxus, ako plný plech koláča:-) Jesť je super! Ak jeme viac, než chceme jesť, je to s najväčšou pravdepodobnosťou emočné jedenie. Jeme aby sme žili a jeme aj pre dobrý pocit. Nepoznám nikoho, kto by to mal inak. (Aj keď by sa tak tváril:-) V čase veľkého stresu možno potreba potešenia zjedla prevládne a naruší našu rovnováhu. Jeme omnoho viac, aby sme sa nejak vyrovnali s napätím, ktoré pociťujeme. Jeme, aby sme sa vyhli nadmernému stresu. Stresu sa nedá vyhnúť, je potrebné s ním vedieť žiť. Píšem o tom podrobnejšie v jednom zo svojich starších článkov. Emočné jedenie je vlastne veľmi fajn ako náplň času, keď nevieme, čo iné by sme mohli so sebou robiť. Je to príjemné, je to dostupné a tak lákavé! Keby sme nejedli, čo všetko by nám prichádzalo na myseľ? Koľko neistoty by sme museli zniesť? Čo všetko by sme si uvedomovali, že nerobíme, lebo nemôžeme, alebo nechceme? A tak jeme a nepríjemné myšlienky a ešte aj náročné emócie, ktoré sú s nimi spojené sa rozpúšťajú ako čokoládová poleva na jazyku. Ako som písala, jesť je super:-) Ale čo ak sa z jedla stane ďalší zdroj problémov? Viem, čo jem Chcem vám ponúknuť tri princípy vedomého jedenia. O tomto prístupe už bolo popísaného veľa. Ja sa zameriam iba na tri jeho hlavné princípy. 1. Uvedomujem si Pozorujme a všímajme si vlastné myšlienky a emócie, ktoré jedlu predchádzajú a jedlo aj sprevádzajú. Aby sme si mohli niečo uvedomovať, potrebujeme čas . Čas je potrebný na to, aby sme vnemy, myšlienky a emócie zachytili a „rozsvietilo sa nám“. Potrebujeme spomaliť. A ak spomalíme, dáme šancu aj našim zmyslom, aby stihli reagovať na to, čo jeme. Ak máme chuť jesť ďalej, hoci sme práve dojedli, je tiež dobré spomaliť a hneď si niečo nešupnúť do úst. Chvíľku počkať a nechať priestor na uvedomenie „ako sa cítim v tejto chvíli?“. Prípadne, „čo práve teraz potrebujem?“ Ak je odpoveď „150g čokolády“, tak potom už zostáva úprimná odpoveď na poslednú otázku: „pomôže mi to potom cítiť sa lepšie?“ Čo ja viem?! Je dobré vedieť, kedy a prečo príliš jeme, mlsáme, prejedáme sa. Jeme, keď sa nudíme. Jeme, keď cítime strach. Hľadáme nejaký svetlý bod, pretože iný nemáme. Dáme si vždy, keď vidíme jesť niekoho iného. Jeme pri pozeraní TV, pri skrolovaní správ alebo sociálnych médií. Ak sa na niektoré z predošlých možností týkajú aj vás, vyskúšajte toto: Odďaľuj pokušenie. Počkaj pätnásť minút. Neodoláš pokušeniu, nevadí:-) Naplánuj si ho! Vyber si čas, kedy si dáš svoju obľúbenú pochúťku a teš sa z nej.  Jedz s radosťou a nepremeň aj svoje obľúbené jedlo na jed! Myšlienky sú silná zbraň. Jesť v strese, alebo s nenávisťou k sebe alebo k jedlu, spôsobuje v našom organizme obrovské škody. Už príprava jedla, je polovica úspechu. Príprava domáceho jedla z poctivých surovín nám zabezpečí omnoho lepší pocit, keď budeme jesť jedlo plné výživy. Zobrať si balíček s chrumkamiek či čipsov a zjesť celý jeho obsah pri sledovaní seriálu je síce nesmierne sexi, ale iba v reklame:-) Nekupuj do zásoby vôbec žiadne „prázdne kalórie“. Pokiaľ u seba spozoruješ chorobné sledovanie váhy, skús si stiahnuť ebook „V zdravom duchu zdravé telo“ z mojej stránky, ktorý ti môže pomôcť uvedomiť si, či nepotrebuješ odbornú pomoc. 2. Akceptujem Na akceptáciu myšlienok a emócií je potrebné aby sme ich neposudzovali a nehodnotili. Nie je potrebné uchýliť sa k posudzovaniu a sebakritike. Ak začneme nemilosrdne vynechávať niektoré jedlá dňa a tak sa pokúšame regulovať svoju váhu, vráti sa nám to formou nutkavých myšlienok na jedlo večer. A naopak, ak spozorujeme stresujúce myšlienky, môžeme využiť iné spôsoby upokojenia. Viete, čo iné vám prináša upokojenie, uvoľnenie alebo radosť? Zavolať niekomu blízkemu, zatancovať si, zacvičiť, ísť na prechádzku….niečo sa určite nájde! 3. Neidentifikujem sa Neidentifikácia s myšlienkami a emóciami vychádza z toho, že sme viac než len naše myšlienky a emócie. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú a neustále sa menia. Emócie sú pre nás informáciami o tom, čo potrebujeme. Všetky sú v poriadku. Tak buďme k sebe láskaví aj jedlo bude láskavé k nám.

príroda ako zdroj
Príbehy prijatia

Príroda ako zdroj

Aj vy cítite nutnosť pohytu vonku? Aktuálne heslá pre tieto dni znejú: Som doma. Pracujem z domu. Ale čo mám robiť, keď ja naopak chcem ísť von? Podľa mňa ak chceme v tomto čase zostať príčetní, jednou z možností je obrátiť sa o pomoc k prírode. V týchto dňoch potrebujeme nádej. Potrebujeme zažívať aj niečo príjemné a napĺňať sa krásou až do prasknutia. Ak práve nie ste v povinnej karanténe kôli ochoreniu alebo podozreniu naň, možno sa vám podarí dostať sa von tak často, ako potrebujete. Toto nie je výzva riskovať. Zachovávajte pravidlá bezpečnosti vašej a vášho okolia. Doporučenie zostať doma sa týka kontaktu s ľuďmi, aby sme neprispievali k šíreniu nákazy. Nemusíme sa strániť prírody. Vonku je všetko zdravé. Zem nemá vírus, je bezpečná a a tak sa s ňou každý deň stretávajme a rozprávajme. Ďakujme jej, kráčajme po nej bosí, ak sa dá, pozorujme ju, saďnime si do trávy alebo pripravujme pôdu v záhrade na prvú, jarnú zeleninu. Výhody čerstvého vzduchu a slnka na vaše zdravie sú asi každému jasné. Každý snáď pozná staré a známe príslovie hovorí „kam chodí slnko, tam nechodí lekár“ . Vo svojej knihe Uzdravenie prírodou Florence Williamsová odhaľuje výskumy o pozitívnom efekte kontaktu s živou prírodou na náš mozog a celé telo. Rozhýbeme telo, emočne sa preladíme, stíšime rozbujnené myšlienky a fantázie, aktivujeme všetky naše zmysly… Toto všetko a ešte aj viac. Pobyt v prírode znamená mnohonásobné benefity pre naše zdravie, pre našu imunitu. Využívajme tieto zdroje tak bohato, ako len môžme. Príroda ponúka toľko krásy a radosti. Vtáčik vyspevujúci jarné piesne pre svoju vyvolenú. Kvapky rosy trblietajúce sa na krehkej pavučine, ktorú krášlia a pozdvihujú na umelecké dielo. Včela, ktorá sa zatúlala tak blízko, že môžem detailne sledovať jej chlpatý kožúšok. Vôňa jarnej zeme, z ktorej vyrastá svieža tráva. Vnímajme, cíťme, počúvajme, dotýkajme sa. Všetko je tak čerstvé! V posledných týždňoch boli na nás všetkých kladené mnohé požiadavky a nároky. Práca z domu, deti v domácom vzdelávaní, veľa informácií na spracovanie. Možno niektoré činnosti nedobrovoľne ubudli a iné naopak pribudli. Z každej strany veľa dobre mienených rád a návodov. Ak už toho máte dosť a nechce sa vám žiadnym z nich riadiť, je to v poriadku. Nie je nič, čo by ste mali robiť, aby ste boli OK. Ale ak sa vám predsa hodia nejaké námety ako sa s prírodou hlbšie prepojiť, budem rada, ak využijete nasledujúce: Uzemňovanie a prepájanie sa Dotýkajte sa čo najviac zeme a všetkého živého čo z nej vyrastá. Zaborme svoje bosé nohy do mäkkého, zeleného koberca. Vedecké štúdie v posledných rokoch podporujú predpoklad, že priamy kontakt so Zemou, tzv. uzemňovanie /grounding/ je pre potrebný pre všetko živé a teda aj pre človeka. Chodenie naboso alebo iné spôsoby uzemňovania nám zabezpečujú potrebné elektóny priamo zo zeme. To je tá energia Zeme, ktorá nám veľmi chýba v zime a ktorou sa naopak nabijeme v lete, keď plávame, viac chodíme bosí a dotýkame sa rastlín a stromov. A takto spolu s čerstvým vzduchom, čistou vodou, hodnotnou stravou a fyzickou aktivitou podporujeme schopnosť organizmu udravovať sa. Von do záhrady Venovať sa záhrade s prebúdzajúcou sa zemou, kvetmi, rastlinami a stromami do nás vlieva život a ducha jari. Záhrada je v týchto dňoch na nezaplatenie. A možno nie len pre budúce množstvo zdravých plodín, ktoré sa chystáte tento rok vypestovať, ale aj aby sa naplnilo vaše srdce radosťou a vďakou. Von na prechádzku Veľa z nás dnes pracuje z domu, tak nezaškodí sa času na čas prejsť. Bdelá prechádzka v okolí domu sa pre nás môže stať príjemným, pravidelným rituálom. Možno ste ani netušili aká krása je vám po celý čas na dosah. Stačí otvoriť oči a srdce. Do lesa Je úžasné, ako veľa priestoru poskytuje pre každého z nás les. Je to veľký objav pre všetkých, čo neboli do lesa zvyknutí chodiť pravideľne a jeho pravidelní návštevníci to pociťujú ešte viac. Naplánujte si prechádzku alebo turistickú trasu vopred tak, aby ste neboli odkázaní na oddych alebo občestvenie v miestach, kde je viac ľudí. Sloboda na bicykli Ak máte bicykel, tak vietor vo vlasoch vám môže dodať pocit slobody a radosti. Nezabudnite si pribaliť pumpičku pre prípad defektu, aby ste neboli odkázaní na pomoc okolia. Na slnko na terase či v okne Nechajte naplniť slnkom každú bunku svojho tela. Zásobte sa vitamínom D. Zavrite oči a pomôžte si napríkald predstavou, že vás slnko objíma a hladká. Predstavy nám pomáhajú koncentorvať sa a lepšie vnímať telesné pocity. Je to ideálny spôsob, aby naša myseľ neblúdila a my sme si na chvíľku oddýchli od myšlienok. Deti v prírode Mnohé deti v týchto dňoch pociťujú nedostatok podnetov a kamarátov. Možno by ste sa niekedy mohli uvoľniť natoľko, že s nimi podniknete fantazijnú cestu na pustý ostrov alebo do pralesa alebo rozložíte stan v obývačke a večer všetci zaleziete do spacákov. Pokiaľ máte možnosť, chodievajte s nimi čo najviac von. Mnohé typy na zábavu v prírode a s prírodou nájdete tu: https://jdeteven.cz/cz Prírodu domov Ak máte doma zvieratko alebo ste milovníkom kvetín, teraz je čas venovať im plnú pozornosť, starať sa o nich a nechať sa nimi obšťastňovať. Prepojení so Zemou v imaginácii Zopárkrát sa zhlboka nadýchnite. Odložte na chvíľu všetky svoje myšlienky a starosti a zavrite oči. Sústreďte sa na svoje dýchanie. Nemusíte nič na ňom meniť. Predstavte si svoje telo ako pokračovanie zeme. Predstavte si, že ste so zemou spojení a že do nej prúdi vaše napätie a naspäť sa vám vracia životodarná energia. Doprajte si chvíľku takto čerpať až pokiaľ vám to bude príjemné. Oceňujme tie možnosti kontaktu so všetkým živým okolo nás, aby sme pocítili liečivú moc toho, čoho sme už dávno súčasťou. Príroda nás utešuje svojou štedrosťou a presvieča, že má obrovskú hodnotu. Prežijeme bez množstva vecí, ktoré nebudeme vlastniť. Prežijeme bez dovoleniek, na ktoré nebudeme lietať. Prežijeme aj bez kadečoho iného, čo postupne zisťujeme, že ani nepotrebujeme. Najviac zo všetkého však potrebujeme, aby bola v poriadku naša Zem.

včely a duševné zdravie
Duševné zdravie, Príbehy prijatia

Nerásť a nekvitnúť, iba byť.

Zima je ku mne veľmi láskavá. Umožňuje mi spomaliť, zajsť si dovnútra, zapáliť si tam ohník a sústrediť sa na svoju dušu. Aj na vás pôsobí to isté kúzlo, čo spomaľuje zimnú krajinu? Kúzlo, ktoré jej dáva možnosť spočinúť a neprejavovať sa navonok? Krása bielych polí zmrznutých na kosť, námraza na sklenených tabuliach okien, srieň na steblách trávy a tvrdosť zeme, po ktorej kráčam v sade, to všetko je iba zdanlivý „neživot“. Dušu a srdce sýtim inak, než v lete. Čítam dlho odkladané knihy a robím si k nim poznámky, hrám sa s mojimi deťmi a robím všetky tie veci, na ktoré nebolo nikdy dosť času. Rada sa zatváram do pracovne a experimentujem s farbami a …opäť sa len hrám. Robím si tučné zásoby do celého roka. Alebo nerobím nič, len pozorujem krajinu a snívam a nechávam myseľ vyplavovať akékoľvek spomienky z minulosti – blízkej i vzdialenej. Spomienky sú moje verné spoločníčky a prinášajú veľa inšpirácie do chvíľ, keď sa s nikým nestretávam a nikoho moc nekontaktujem. Môj vnútorný svet je vďaka tomu plný a živý. V zime ani včielky nevylietajú z úľa a nejavia známky života. Až keď svoje ucho pritisnem pevne k úľu, vtedy ku mne prenikne tiché bzučanie roja, ktorý sa pevne schúlil do klbka, aby tak objal a chránil to najvzácnejšie čo má, svoju kráľovnú. Tak podobne vnímam môj vlnený kabát a čiapku so šálom, do ktorého sa zamotávam až po uši. Sú ako kukla, obalujú môj život vo vnútri. Aj ohník v krbe a jemné svetá sviečok mi pripomínajú to podstatné vo vnútri nás, čo môže byť veľmi živé, aj keď navonok nič moc nevykonávame.  

v súlade s prírodou
Príbehy prijatia

Stačí žiť v súlade s prírodou, ale ako?

Ach tie divé zvieratá! Ako mám s nimi žiť v harmónii, keď som na nich predovšetkým naštvaná? Ráno ma zobudia silné rany o plech. Opäť tie veveričky raňajkujú na našom strome, naše lieskové orechy! Na záhrade máme najmenej 50 ročný, obrovský lieskovcový strom, pod ktorým sme umiestnili suché drevo a prikryli plechom. Presne na tento plech mieria veveričky, keď odtrhnú lieskovec. Prásk. Neviem o čo im ide?! Ak kradnú, nech to robia aspoň v tichosti, beštie! Vyjdem von pozrieť na zlodejky. Chvíľu sa tvária nenápadne. Zotrvám pod stromom. Nakoniec veverička I. pochopí, že na vrchných konároch obrovského stromu je predo mnou v bezpečí a ide na to. Odtrhne tri oriešky, toľko ich obhrýza, až ich doslovne odpíli v polovici a zje vnútro. Priamo pred mojimi očami. Na drzovku! Potvora. A tu je druhá! Ja ich teda iba bezmocne sledujem a premýšľam, kedy oberú naozaj úplne všetko. Pri ich pracovnom nasadení im na to stačí týždeň, dva. A ako nám, ako vždy, nezostane nič. Aké obrovské má tento strom oriešky:( Môžeme si kúpiť v obchode, ak budeme chcieť. Vtáky na to idú šikovne. Od lesa. Hlavne škorce nám tento rok nenechali ani jednu čerešňu a minulý rok zas žiadne ríbezle. A ešte ten náš Blcho. Tak volá moja malá dcéra plcha, ktorý nám šarapatí v podkroví. Pod strechou nedobrovoľne ubytovávame celú rodinu plchov, ktorí pôsobia vlastne sko takí prerastení červotoči. Tiež neviem o čo im ide, keď obhrízajú trámy nášho domu?! Každé ráno 4:20 mi píli niekto vedľa hlavy (máme postele v podkroví). Môj muž je z toho na nervy. „Nevieš si ani predstaviť aké škody tam už narobili na izolácii.!“ Nechceme ich zabiť, ale nevieme ich ani všetkých chytiť. A tak je to každé leto, kým sa neuložia na zimný spánok. Kým sme nemali psa – strážcu, pravideľne nám srnky obhrízali maliny a iné dobroty. Sme blízko prírode, máme ju nadosah. Les je všade okolo nás. Krása. Je to dar. Už som o tom niekde napísala, ako veľmi si takúto blízkosť a divokosť cením. Túžila som po nej celý svoj život. Spomeniem si na rozhovor môjho 9 ročného syna s jeho najlepším kamarátom zo susedstva. Synov kamarát zastával radikálny názor, že tejto Zemi pomôže „jedine ak ľudia prenechajú nadvládu zvieratám a stiahnu sa do úzadia“. Môj syn sa optimisticky zastával ľudí a presadzoval, že „stací žiť v harmónii s prírodou, so zvieratami a to už bude pre túto Zem veľká úľava a pomoc.“ Ha ha ha… Keď pozerám ako nám veveričky oberajú orechy premýšľam, kto bude rešpektovať nás a našu prácu? Kto bude rešpektovať energiu, ktorú venujeme záhrade, aby bola čo najpestrejšia a najprirodzenejšia, aby kríky a stromy rodili, aby mali včely a iný hmyz čo jesť? Ale ako žiť s maximálnym rešpektom voči ďalším tvorom? Nikto ma to nenaučil. Vyrastala som v meste ako typické dieťa mestských rodičov. Prírodu sme navštevovali, ale nežili sme v nej a s ňou. Ako to mám učiť moje deti? Pýtam sa preto vlastného srdca. A to mi hovorí: pozri sa, ako máš veľa! Áno, je to váš dom, vaše ovocie, váš strom. Ale nie je iba váš. Zvieratá a ich predkovia tu boli skôr. Ľudia sa nikdy nevedeli dobrovoľne uskromniť.  Vždy chceli viac a zaberali nové územia a statky a na tie si nárokovali. Preto sa pozri, ako máš veľa! A uznaj tej veverici, že je šikovná. Pracuje tak intenzívne, lebo v zime už nič rásť nebude. Ona naozaj nemôže ísť na nákup, keď sa jej minú zásoby. To isté s každým jedným zvieraťom, ktoré vám zdanlivo škodí. Určite to nerobí zo zlomyseľnosti, alebo pohodlnosti, tomu snáď neveríš. Oni nerobia z ich perspektívy nič zlé. Ja však namietam: „A to sa ani nemôžeme brániť?“ Napríklad vyhnať plchov z našej strechy a zamedziť im prístup? Brániť sa je v poriadku. Netreba pri tom ale nenávidieť. To je to, čo ľudia robia po celú známu históriu. Znenávidia toho, kto im berie niečo, na čo majú zdanlivý nárok. Ži a nechaj žiť. „Tak teda dobre, ja to skúsim“.

ilustracia milovat svoje telo
Duševné zdravie, Vzhľad a sebavedomie

Potrebujem skutočne milovať svoje telo?

Neznášam svoju postavu, svoj nos, prsia, nohy… nepáčim sa sama sebe. Potrebujem dosiahnuť ideálnu hmotnosť a potom budem… (Dosaďte si podľa seba). Práca na svojom výzore a vylepšovanie vzhľadu je najčastejšou cestou k spokojnosti so svojim vzhľadom. Váhame nad jedlom, či ho môžeme jesť. Kupujeme omladzovacie krémy, kúry, procedúry. Športujeme. Nakupujeme neustále nejaké veci, lebo neustále „nemáme nič na seba“ a hlavne – stále skúšame nejakú diétu. Nemáme radosť zo života. Tú sa ešte len snažíme dosiahnuť. A dá sa to aj inak? Ak je naše sebavedomie závislé od reakcií okolia, tak sa ani nič iné nedá čakať. Nechávame sa jednoducho posudzovať. Veľmi dobre to poznám, aj ja som sa nechala. Keď som bola v teenagerskom veku, bolo pre mňa normálne porovnávanie sa s obrázkami v časopisoch a s obrazmi v médiách. Celé to bolo omnoho horšie, keď som mala zhoršený ekzém. Nebola to úplná nenávisť, ale rozhodne ani láska a spokojnosť. Láska ku svojmu telu? Fíííha, ale to mi nejde! Milovať seba, svoje telo… kto to dokáže? V našej euroamerickej kultúre a spoločnosti málokto. To je akoby sme mali iba dve možnosti: buď svoje telo budeme milovať, alebo zostaneme navždy zaseknuté v nikdy nekončiacej „súťaži“ o ideálne telo. Ale čo ak sa dá ísť ešte inou cestou? Cestou sebaakceptácie. Sebaakceptovanie je pozitívny prístup k svojmu telu, ktorý nás jediný dokáže oslobodiť od sebazničujúcej nespokojnosti s výzorom. Sebaakceptácia v sebe nenesie ten extrémny nárok, aby sa nám všetko na sebe páčilo. Nejde ani o to, aby sme boli maximálne spokojní. Je to niečo ako pomyslieť si: OK, takto teraz vyzerám a je to v poriadku. Niet prečo sa neustále hanbiť a trestať a iba čakať na to, že budem šťastná až keď schudnem, alebo budem mať….(dosaďte si opäť podľa seba). Užívam si život a všetko spojené s mojím telom už teraz, aj keď sa mi nie všetko na mne musí páčiť a môžem to chcieť zmeniť. Je za tým vnútorná neistota a úzkosť Svet okolo a médiá neustále podsúvajú posolstvo, že ak zmeníme vonkajšok, tak vnútorná zmena bude nasledovať. Napríklad budeme mať obrovskú partiu plnú krásnych priateľov a stále sa budeme šťastne smiať….no a nevytvoria sa nám žiadne vrásky:-) Väčšina z nás má v sebe hlbšie či menej hlboké emočné zranenia, na ktoré sa ale nedá kúpiť zaručený super krém či efektívny redukujúci prípravok. Nevieme, ako sa zdravými spôsobmi vyrovnávať s emóciami a zraneniami či traumami. Nikto nás to poriadne nenaučil. Sme nesmierne zneistení a tak hľadáme potvrdenie našej hodnoty uznaním zvonku. Premýšľať o svojom tele pozitívne neznamená byť absolútne so všetkým na sebe spokojná. Ak akceptujeme to, ako sme fyzicky tu v tomto svete, že naše telo nie je zlé, obyčajne sa o seba aj s pochopením staráme. Sme mu vďačné za všetko, čo pre nás robí. Je to to isté, ako keď akceptujete a rešpektujete druhého človeka. Správate sa k nemu s úctou. Ale ako sa správate k niekomu, koho neznášate ba priam ho nenávidíte? Podľa mňa skutočne fungovať môže iba vnútorná zmena. Ale takáto zmena skoro nikdy neprichádza zázračne rýchlo. A preto je potrebné vytvárať novú filozofiu úľavy a súcitu so sebou. Filozofiu sebaakceptácie.

dievcatko pri strome
Duševné zdravie

Koľko dotykov stačí k tomu, aby sme prežili? 2.diel série DOTYKY

Keď sa narodí malé dieťa, potrebuje nekonečné množstvo dotykov. Predčasne narodení novorodenci, ktorí boli v rámci experimentu každú hodinu hladkaní 5 minút, lepšie priberali než tí, ktorí toto šťastie nemali. Medzi najdôležitejšie potreby novo narodeného dieťatka patrí rozpoznávanie signálov pomocou pokožky. Na to, aby sme po narodení prežili, komunikujeme so svetom okolo seba hlavne hmatom. Dieťa je po narodení absolútne závislé na rodičovi. Našťastie sú matka aj dieťa vybavené presne takými inštinktami, ktoré ich držia pokope a keď sa aj na chvíľu oddelia, vzápätí sa vzájomne hľadajú. „Pripútacie“ správanie, pretože tak sa tendencia k blízkosti odborne volá, je evolučne daný repertoár správania ako napríklad úsmev, plač pri nedostatku kontaktu alebo upokojenie sa ako reakcia na telesnú blízkosť milovanej osoby. „Pripútacie“ správanie je základom vzťahovej väzby, ktorá nás od narodenia usmerňuje na silnejšiu osobu, ktorá sa o nás má starať.  Cez kožu je stimulovaný vývoj vnútorných orgánov v tele novorodenca. Neuro-psychologický efekt v dvojici matka a dieťa je vzájomný. Obaja sú vybavení na to, aby to tak bolo. Ich symbiotický vzťah je nesmierne dôležitý pre ďalší vývoj dieťaťa.  Bez takého ľudského tepla môže dieťatko aj zomrieť. Z histórie vieme o jednom brutálnom experimente Frederika II. Bol to stredoveký kráľ, ktorý žil a vládol v 13. storočí a bol najskôr nemeckým kráľom a neskôr rímskym cisárom. Frederik II. bol vysoko vzdelaný a ovládal niekoľko jazykov okrem nemčiny aj latinčinu, taliančinu, francúzštinu a gréčtinu a tak bol zvedavý, akou rečou by rozprávali deti, keby ich nikto žiadnym jazykom od narodenia neovplyvnil. Chcel vedieť, či to bude najpôvodnejší jazyk hebrejčina alebo latinčina, či náhodou sa už deti nerodia s jazykom svojich rodičov. Kráľ nechal vybrať niekoľko novorodencov a ich dojčiace matky alebo náhradné „dojky“ dostali príkaz, aby sa plne postarali o fyzické potreby detí, no nesmeli sa k deťom v žiadnom prípade prihovárať. Nakoniec sa kráľ o pôvodnom jazyku nedozvedel nič, pretože všetky deti počas experimentu zomreli. Z dobových záznamov sa dozvedáme aj hypotézu o príčine. Historik do kroniky zapísal, že im bytostne chýbali všetky spôsoby opatrovania spojené s blízkosťou matky či jej dotykmi pri kojení a uspávaní. Americký psychológ Harry Harlow sa v povojnových rokoch pustil do rady experimentov s opicami aby skúmal ich správanie s náhradnou matkou. Odobral opičím matkám ich mláďatká a umiestnil ich do klietky s dvoma napodobeninami matky – jednou plyšovou a druhou drôtenou. Na drôtenú umiestnil fľašu s mliekom. Ako experiment rôzne menil a „vylepšoval“ vždy sa ukázalo, že mláďa si vyberie plyšovú (dotykovú) „matku“ a nie chladnú a nehostinnú drôtenú. Aj keď sa na ňu išlo napiť mlieka, vždy sa hneď vrátilo k mäkkej atrape matky. Harlow tým dokázal, že dieťa k matke pripútava niečo viac, než len potreba jedla. Už aj v tej dobe, ale hlavne dnes, považujeme Harlowove experimenty za kruté. No závery zostali dodnes platné a inšpirovali ďalších psychológov preskúmavať teóriu attachmentu humánnejšou formou. Dieťa cíti aj to, čo je za dotykom. Britský pediater a psychoanalytik Donald W. Winnicott  vedel krásne popísať, ako veľmi je prvý kontakt určujúci pre ďalší život dieťaťa a hlavne pre jeho pocit seba (sebahodnotenie, seba-obraz, sebavedomie atď.). Do psychológie zaviedol pojem „dosť dobrá matka“. Takáto matka je pozorná a citlivá k potrebám dieťaťa, ale zároveň sa nesnaží byť dokonalá a nevyčíta si, že má aj svoje potreby. Dokáže dieťa frustrovať – citlivo a primerane veku. A čo ak z nejakého dôvodu matka nevie nasledovať svoje pocity alebo materské inštinkty? Najčastejšie sa ani tak nestretneme so zanedbávajúcimi matkami, ale skôr s premotivovanými, ktoré nasledujú viac to, aké by mali byť, než to, ako sa v skutočnosti cítia. Matky, ktoré sa nesmierne snažia a majú predstavu o tom, aké by mali byť dokonalé, vytvárajú na seba tlak a napätie. Dieťa cíti a vníma túto úzkosť, neistotu a nepohodu matky, aj keby ho od rána do večera nosila v náručí. Čo do istej miery vysvetľuje, prečo tak často úzkostné matky majú úzkostné deti. Ale späť ku kožnému kontaktu a k naše potrebe ľudského dotyku. Ak sa nám totiž v rannom detstve nepodarí nasýtiť náš psychologický hlad po blízkosti, bezpečnom vzťahu a častých dotykoch, zanechá to v nás prázdno. Dieťa si tieto svoje skúsenosti nepamätá, má ich uložené v implicitnej pamäti. Až do dospelosti si nesie v sebe pocit, že s ním nie je niečo v poriadku. V duši má prázdno, ktoré absorbuje všetku pozornosť, lásku a záujem ako čierna diera. Nikdy nie je dosť. O dotykovom hlade („touch hunger“) si môžete prečítať v 3. pokračovaní zo série o DOTYKOCH.  

Návrat hore