Ľudskosť

V súvislosti s terapiou traumy, ktorej sa teraz najviac venujem, sa vo mne prehlbuje uvedomenie, ako veľmi záleží na mojom vnímaní podstaty ľudskej duše. Opakovane sa dostávam k myšlienke: „zranení zraňujú ďalej druhých…“.

Naozaj verím, že v hĺbke nás všetkých je niečo dobré? Ak áno, prečo tomu verím? A o čo sa opriem, ak niekto začne s argumentmi „a čo vojny, čo politika, čo zneužívanie, krutosť, zločinci… .?

Nedávno som počúvala Taru Brach rozprávať o hanbe a jej liečbe:

„Podstatou utrpenia je, že zabudneme, kto skutočne sme. Keď sme identifikovaní s tým, čo je na povrchu…náš strach, naše sebectvo, zlosť ……za to sami seba v hĺbke neznášame. .. nenávidíme sa za to. Takže vo väčšine terapií, väčšine spôsobov liečby vrátane meditácie sme nútení sa zaoberať touto hlbokou vierou vo vlastnú zlú podstatu. „

Rutger Bregman (1988) je podľa mňa veľmi mladý historik a spisovateľ, na to, s akou témou sa rozhodol popasovať. Ale zdá sa, že sa nesnažil márne. Jeho kniha Ľudskosť bola preložená do 40 jazykov a ja som si ju prečítala v slovenčine.

Autor sa pýta, či sú ľudia vo svojej podstate dobrí alebo zlí? A k čomu sa môžeme prikloniť, keď máme už k dispozícii analýzu toľkých historických dôkazov? Kam sme sa v tejto dávnej otázke posunuli od čias Thomasa Hobbesa a Jeana-Jacquesa Rousseaua (16. -17. stor.)? Pričom prvý z nich bol zástupca tábora pesimistov, neveriacich v ľudské dobro. Druhý je dodnes známy protagonista viery, že v hĺbke sme všetci rovnakí – v podstate dobrí.

Autor knihy tvrdí, že vedomé aj podvedomé myslenie západného človeka je poväčšinou formované presvedčením, že „ľudia sú vo svojej prirodzenosti sebeckí a poháňa ich v prvom rade vlastný záujem.“

Nachytal ma na hruškách. Pri čítaní o rôznych aspektoch ľudskosti som si uvedomila, že neviem, či mu môžem v každom smere veriť (ja sa zas až tak ako on nepohybujem v archívoch a necestujem po svete, aby som si všetko osobne overila:-). Ale rozsah jeho vedomostí z oblastí, do ktorých sa odvážne pustil prebádať ich, je naozaj veľa.

Urobil na mňa dojem svojími komparatívnymi aj integrujúcimi znalosťami z oblasti histórie psychologických experimentov, poučeniami zo samotných dejín a rozhovormi so zaujímavými osobnosťami súčasnej doby.

A tu je to, k čomu som sa po prečítaní knihy dopracovala:

Takže aká je podstata ľudskosti? Viac kontroly, viac moci, viac vlastnenia, viac produktivity?

Čo ak sú toto a ešte horšie veci iba projekcie našej zranenej časti a odštiepenej časti ľudskosti, ktorej skutočné potreby neboli a nie sú naplnené? Pri čítaní knihy som sa iba v rôznych smeroch podporila v mojej viere v dobrú podstatu ľudskosti.

Ľudskosť zrejme nie je nedefinovaná našim chovaním. Chovanie je iba odrazom toho, ako sú naplnené základné, ľudské potreby.

Bolo mi potešením čítať túto knihu. Veľa inšpirácie a veľa provokácie ku kritickému mysleniu.