Katarína Vítková
Neznášam svoju postavu, svoj nos, prsia, nohy… nepáčim sa sama sebe. Potrebujem dosiahnuť ideálnu hmotnosť a potom budem… (Dosaďte si podľa seba).
Práca na svojom výzore a vylepšovanie vzhľadu je najčastejšou cestou k spokojnosti so svojim vzhľadom.
Váhame nad jedlom, či ho môžeme jesť. Kupujeme omladzovacie krémy, kúry, procedúry.
Športujeme.
Nakupujeme neustále nejaké veci, lebo neustále „nemáme nič na seba“ a hlavne – stále skúšame nejakú diétu.
Nemáme radosť zo života. Tú sa ešte len snažíme dosiahnuť.
A dá sa to aj inak?
Ak je naše sebavedomie závislé od reakcií okolia, tak sa ani nič iné nedá čakať.
Nechávame sa jednoducho posudzovať.
Veľmi dobre to poznám, aj ja som sa nechala. Keď som bola v teenagerskom veku, bolo pre mňa normálne porovnávanie sa s obrázkami v časopisoch a s obrazmi v médiách.
Celé to bolo omnoho horšie, keď som mala zhoršený ekzém.
Nebola to úplná nenávisť, ale rozhodne ani láska a spokojnosť.
Láska ku svojmu telu? Fíííha, ale to mi nejde!
Milovať seba, svoje telo… kto to dokáže? V našej euroamerickej kultúre a spoločnosti málokto.
To je akoby sme mali iba dve možnosti: buď svoje telo budeme milovať, alebo zostaneme navždy zaseknuté v nikdy nekončiacej „súťaži“ o ideálne telo.
Ale čo ak sa dá ísť ešte inou cestou? Cestou sebaakceptácie.
Sebaakceptovanie je pozitívny prístup k svojmu telu, ktorý nás jediný dokáže oslobodiť od sebazničujúcej nespokojnosti s výzorom.
Sebaakceptácia v sebe nenesie ten extrémny nárok, aby sa nám všetko na sebe páčilo.
Nejde ani o to, aby sme boli maximálne spokojní.
Je to niečo ako pomyslieť si: OK, takto teraz vyzerám a je to v poriadku. Niet prečo sa neustále hanbiť a trestať a iba čakať na to, že budem šťastná až keď schudnem, alebo budem mať….(dosaďte si opäť podľa seba). Užívam si život a všetko spojené s mojím telom už teraz, aj keď sa mi nie všetko na mne musí páčiť a môžem to chcieť zmeniť.
Je za tým vnútorná neistota a úzkosť
Svet okolo a médiá neustále podsúvajú posolstvo, že ak zmeníme vonkajšok, tak vnútorná zmena bude nasledovať.
Napríklad budeme mať obrovskú partiu plnú krásnych priateľov a stále sa budeme šťastne smiať….no a nevytvoria sa nám žiadne vrásky:-)
Väčšina z nás má v sebe hlbšie či menej hlboké emočné zranenia, na ktoré sa ale nedá kúpiť zaručený super krém či efektívny redukujúci prípravok.
Nevieme, ako sa zdravými spôsobmi vyrovnávať s emóciami a zraneniami či traumami.
Nikto nás to poriadne nenaučil. Sme nesmierne zneistení a tak hľadáme potvrdenie našej hodnoty uznaním zvonku.
Premýšľať o svojom tele pozitívne neznamená byť absolútne so všetkým na sebe spokojná.
Ak akceptujeme to, ako sme fyzicky tu v tomto svete, že naše telo nie je zlé, obyčajne sa o seba aj s pochopením staráme.
Sme mu vďačné za všetko, čo pre nás robí.
Je to to isté, ako keď akceptujete a rešpektujete druhého človeka. Správate sa k nemu s úctou.
Ale ako sa správate k niekomu, koho neznášate ba priam ho nenávidíte?
Podľa mňa skutočne fungovať môže iba vnútorná zmena. Ale takáto zmena skoro nikdy neprichádza zázračne rýchlo.
A preto je potrebné vytvárať novú filozofiu úľavy a súcitu so sebou.
Filozofiu sebaakceptácie.
