Katarína Vítková
Ach tie divé zvieratá!
Ako mám s nimi žiť v harmónii, keď som na nich predovšetkým naštvaná?
Ráno ma zobudia silné rany o plech. Opäť tie veveričky raňajkujú na našom strome, naše lieskové orechy!
Na záhrade máme najmenej 50 ročný, obrovský lieskovcový strom, pod ktorým sme umiestnili suché drevo a prikryli plechom.
Presne na tento plech mieria veveričky, keď odtrhnú lieskovec. Prásk.
Neviem o čo im ide?!
Ak kradnú, nech to robia aspoň v tichosti, beštie!
Vyjdem von pozrieť na zlodejky. Chvíľu sa tvária nenápadne. Zotrvám pod stromom.
Nakoniec veverička I. pochopí, že na vrchných konároch obrovského stromu je predo mnou v bezpečí a ide na to.
Odtrhne tri oriešky, toľko ich obhrýza, až ich doslovne odpíli v polovici a zje vnútro.
Priamo pred mojimi očami. Na drzovku!
Potvora. A tu je druhá!
Ja ich teda iba bezmocne sledujem a premýšľam, kedy oberú naozaj úplne všetko.
Pri ich pracovnom nasadení im na to stačí týždeň, dva.
A ako nám, ako vždy, nezostane nič.
Aké obrovské má tento strom oriešky:(
Môžeme si kúpiť v obchode, ak budeme chcieť.
Vtáky na to idú šikovne. Od lesa. Hlavne škorce nám tento rok nenechali ani jednu čerešňu a minulý rok zas žiadne ríbezle.
A ešte ten náš Blcho. Tak volá moja malá dcéra plcha, ktorý nám šarapatí v podkroví.
Pod strechou nedobrovoľne ubytovávame celú rodinu plchov, ktorí pôsobia vlastne sko takí prerastení červotoči.
Tiež neviem o čo im ide, keď obhrízajú trámy nášho domu?!
Každé ráno 4:20 mi píli niekto vedľa hlavy (máme postele v podkroví). Môj muž je z toho na nervy.
„Nevieš si ani predstaviť aké škody tam už narobili na izolácii.!“
Nechceme ich zabiť, ale nevieme ich ani všetkých chytiť.
A tak je to každé leto, kým sa neuložia na zimný spánok.
Kým sme nemali psa – strážcu, pravideľne nám srnky obhrízali maliny a iné dobroty.
Sme blízko prírode, máme ju nadosah. Les je všade okolo nás.
Krása.
Je to dar.
Už som o tom niekde napísala, ako veľmi si takúto blízkosť a divokosť cením.
Túžila som po nej celý svoj život.
Spomeniem si na rozhovor môjho 9 ročného syna s jeho najlepším kamarátom zo susedstva.
Synov kamarát zastával radikálny názor, že tejto Zemi pomôže „jedine ak ľudia prenechajú nadvládu zvieratám a stiahnu sa do úzadia“.
Môj syn sa optimisticky zastával ľudí a presadzoval, že „stací žiť v harmónii s prírodou, so zvieratami a to už bude pre túto Zem veľká úľava a pomoc.“
Ha ha ha…
Keď pozerám ako nám veveričky oberajú orechy premýšľam, kto bude rešpektovať nás a našu prácu?
Kto bude rešpektovať energiu, ktorú venujeme záhrade, aby bola čo najpestrejšia a najprirodzenejšia, aby kríky a stromy rodili, aby mali včely a iný hmyz čo jesť?
Ale ako žiť s maximálnym rešpektom voči ďalším tvorom?
Nikto ma to nenaučil. Vyrastala som v meste ako typické dieťa mestských rodičov.
Prírodu sme navštevovali, ale nežili sme v nej a s ňou.
Ako to mám učiť moje deti?
Pýtam sa preto vlastného srdca.
A to mi hovorí: pozri sa, ako máš veľa!
Áno, je to váš dom, vaše ovocie, váš strom. Ale nie je iba váš. Zvieratá a ich predkovia tu boli skôr.
Ľudia sa nikdy nevedeli dobrovoľne uskromniť.
Vždy chceli viac a zaberali nové územia a statky a na tie si nárokovali.
Preto sa pozri, ako máš veľa!
A uznaj tej veverici, že je šikovná. Pracuje tak intenzívne, lebo v zime už nič rásť nebude.
Ona naozaj nemôže ísť na nákup, keď sa jej minú zásoby.
To isté s každým jedným zvieraťom, ktoré vám zdanlivo škodí.
Určite to nerobí zo zlomyseľnosti, alebo pohodlnosti, tomu snáď neveríš.
Oni nerobia z ich perspektívy nič zlé.
Ja však namietam: „A to sa ani nemôžeme brániť?“
Napríklad vyhnať plchov z našej strechy a zamedziť im prístup?
Brániť sa je v poriadku. Netreba pri tom ale nenávidieť.
To je to, čo ľudia robia po celú známu históriu.
Znenávidia toho, kto im berie niečo, na čo majú zdanlivý nárok.
Ži a nechaj žiť.
„Tak teda dobre, ja to skúsim“.
