Zima je ku mne veľmi láskavá. Umožňuje mi spomaliť, zajsť si dovnútra, zapáliť si tam ohník a sústrediť sa na svoju dušu.

Aj na vás pôsobí to isté kúzlo, čo spomaľuje zimnú krajinu? Kúzlo, ktoré jej dáva možnosť spočinúť a neprejavovať sa navonok?

Krása bielych polí zmrznutých na kosť, námraza na sklenených tabuliach okien, srieň na steblách trávy a tvrdosť zeme, po ktorej kráčam v sade, to všetko je iba zdanlivý „neživot“.

Dušu a srdce sýtim inak, než v lete. Čítam dlho odkladané knihy a robím si k nim poznámky, hrám sa s mojimi deťmi a robím všetky tie veci, na ktoré nebolo nikdy dosť času. Rada sa zatváram do pracovne a experimentujem s farbami a …opäť sa len hrám. Robím si tučné zásoby do celého roka. Alebo nerobím nič, len pozorujem krajinu a snívam a nechávam myseľ vyplavovať akékoľvek spomienky z minulosti – blízkej i vzdialenej. Spomienky sú moje verné spoločníčky a prinášajú veľa inšpirácie do chvíľ, keď sa s nikým nestretávam a nikoho moc nekontaktujem. Môj vnútorný svet je vďaka tomu plný a živý.

V zime ani včielky nevylietajú z úľa a nejavia známky života. Až keď svoje ucho pritisnem pevne k úľu, vtedy ku mne prenikne tiché bzučanie roja, ktorý sa pevne schúlil do klbka, aby tak objal a chránil to najvzácnejšie čo má, svoju kráľovnú.

Tak podobne vnímam môj vlnený kabát a čiapku so šálom, do ktorého sa zamotávam až po uši. Sú ako kukla, obalujú môj život vo vnútri. Aj ohník v krbe a jemné svetá sviečok mi pripomínajú to podstatné vo vnútri nás, čo môže byť veľmi živé, aj keď navonok nič moc nevykonávame.