Často počujeme, že sa stresu máme vyhýbať.
Stres a dlhodobé napätie znižujú imunitu, vedú k rôznorodým symptómom a majú nepríjemné dopady na naše zdravie a celý organizmus. Tak ako sa dá stresu vyhýbať? A je to vôbec možné?
Stres je fyziologická, prirodzená reakcia organizmu na záťaž alebo ohrozenie.
Naše telo je na stres vybavené adaptačnými pochodmi a hormónami, ktoré nás mobilizujú na útok, útek alebo zvládnutie psychickej záťaže.
Rozlišujeme 3 fázy stresu. Fáza poplachu je prvou reakciou „bojuj alebo utekaj“, ktorá pripravuje organizmus na okamžitú akciu.
Druhá fáza adaptácie nastáva, ak zdroj stresu pretrváva. Organizmus sa pripraví na dlhodobú ochranu vylučovaním ďalších hormónov, ktoré zvyšujú hladinu krvného cukru a krvný tlak.
Táto druhá fáza, ktorá je dôsledkom vystavenia sa dlhodobého stresu, nemusí byť škodlivá, ale bez období uvoľnenia a oddychu prechádzame do fázy vyčerpania.
V nepretržitom, chronickom strese sa organizmus dostáva do tretej fázy, kde sa hladina krvného cukru zníži, pretože sa nadobličky vyčerpali. V tejto fáze siahame po svojich fyzických ale aj psychických rezervách. A to je zle.
Stres sám o sebe je vlastne aktivačný faktor. Je ťažké predstaviť si náš život bez neho.
Sme na stres dobre vybavení.
Problém nastáva, ak vôbec nemáme alebo skracujeme obdobia relaxácie.
V podstate ide hlavne o to, či dovolíme svojmu organizmu dostatočne vypnúť a zregenerovať svoje zdroje po aktivácii a stresovej reakcii.
Čo hodnotíme ako stresor je individuálne
Čo hovoria výskumy? Kľúčovým faktorom pre náš organizmus nie je iba miera stresu, čiže jeho množstvo a dĺžky, ale aj to, ako ho vnímame a interpretujeme.
V psychologickej praxi sa požíva “škála životných udalostí” (Rahe a Holmes), v ktorej sú významné stresové udalosti usporiadané podľa svojej závažnosti v rozmedzí od 11 bodov (čo je najmenej) až po maximálne 100 bodov. Psychológovia hodnotili priemerné reakcie a priraďovali “stresové body” za významné životné zmeny a udalosti, ktoré sú viac či menej pre každého človeka náročné. Podľa tejto škály najvyššiu mieru stresu prežívame pri smrti blízkeho človeka (max 100 bodov). Je však zaujímavé, že stresom pre nás môžu byť aj tak všeobecne pozitívne udalosti ako je svadba (50 bodov), tehotenstvo (40), narodenie dieťaťa (39), ktoré v škále predbehli také životné rany ako zníženie príjmov (38) alebo smrť priateľa (37).
Táto škála je však stále iba orientačná.
To, ako udalosti hodnotíme a ako sú pre nás stresujúce, je veľmi individuálne.
(Tejto téme sa venujem v inom článku na tomto blogu Ako zvládnuť ekzém a nezblázniť sa).
Stresu sa nedá vyhnúť
Aby sme neboli bezmocní voči udalostiam, ktoré neovplyvníme, potrebujeme nejaké svojpomocné prostriedky, alebo ako tomu rada hovorím – ZDROJE, o ktoré sa môžeme oprieť, ak je nám najhoršie.
Prísť na to, čo pomáha a postupne to pozvíjať a vylepšovať. Niektorí ľudia sú prirodzene odolnejší voči negatívnym účinkom stresu.
Je výhodnejšie bojovať za niečo, ako proti niečomu
Je zbytočné hovoriť o boji proti stresu a o tom, ako “nad ním zvíťaziť”.
Ale s bojom proti stresu to je tak trochu ako v rozprávke s dvanásť hlavým drakom. Ak mu jednu hlavu zotneme, čaká nás ešte veľa ďalších. Ale nehovorme iba o negatívnych účinkoch stresu. Určitú dávku stresu potrebujeme. Ak si vyskúšate pobyt v špeciálne vybavenej miestnosti, zbavenej všetkých stresových podnetov, na šťastí nám to určite nepridá. Potrebujeme radšej premýšľať nad optimálnou úrovňou stresu, než sa ho zbavovať úplne.
Navyše je omnoho výhodnejšie bojovať za niečo, ako proti niečomu.
Skúsme do krajiny našej duše zavádzať napríklad nasledovné, zmysluplné metódy a „bojujme za ne“.
Zásady imunizácie voči negatívnym účinkom stresu
Stres nás aktivuje, čo je v určitej miere žiadúce, ale potrebujeme vedieť aj vypnúť podnety a nechať náš organizmus zregenerovať.
Imunizácia voči vonkajším nárokom a stresom spočíva okrem iného v prostredí, ktoré doma vytvoríme. Aj doma bývame často zaplavení podnetmi, ktoré nás nenechajú ani na chvíľku zrelaxovať, vypnúť. Môžeme preto vedome pracovať na tom, že vyčistíme priestor nie len od prachu, špiny a alergénov, ale aj od psychologického zahltenia podnetmi (neustála snaha o kontakt, hluk, sociálne siete a médiá sú non-stop k dispozícii,atď.). Každý člen rodiny má nárok na svoj priestor, kde sa môže utiahnuť, ak potrebuje byť sám.
A čo vnútorné nároky na seba?
Koľko pozornosti venujeme kladným stránkam osobnosti? Na čom zakladáme svoje hodnoty? To, na čo zameriavame našu pozornosť, či u nás samých alebo u nášho dieťaťa je silným posolstvom. Bude to formovať ďalší náš alebo jeho život a budúcnosť.
Emócie nie sú nikdy problém, aj keď sú desivé či vyčerpávajúce, niekdy nie sú toxické. Problémom sú všetky opatrenia, ktoré robíme, aby sme tieto emócie necítili.
Z môjho pohľadu je dôležité nebojovať so svojimi emóciami, úprimne si ich priznať a zistiť, čo potrebujeme. Emócie sú informácia. S emóciami nie je nikdy problém. Problém je v tom, čo s nimi robíme. Problém môže byť aj v tom, ako ich prejavujeme. Nie ovládať svoje emócie, ale ovládať svoje činy, to je cieľ výchovy.
Dieťa sa môže už vo veľmi skorom veku naučiť oddeľovať emócie od činov. Znamená to, že si uvedomuje, čo cíti, vie si to pomenovať pre seba, alebo vyjadriť. Dôležitou podmienkou je emócie nehodnotiť, pretože to, čo sa v nás rodí za pocity, tak to nie je vôľou ovládateľné. Na druhej strane to, čo už s našimi emóciami robíme, ako ich vyjadrujeme a napĺňame či nenapĺňame to, o čom nás informujú, to je je závislé od výchovy, kultivácie našej osobnosti, od našej zrelosti.
Pomáha takýto prístup: vypočujem a uznám pocity, zaujímam sa o to, čo by dieťa potrebovalo a či vie, čo by mu mohlo pomôcť cítiť sa lepšie. Od ranného veku bude potrebovať našu pomoc pri hľadaní ciest, ako sa cítiť lepšie, až sa ich naučí hľadať samo.
Relaxačné metódy sú dobré pre deti aj dospelých
Relaxácia je cielený spôsob uvoľnenia tela a mysle.
Je dobré učiť už deti cielene relaxovať. Naučíme ich tak naladiť sa na svoje telo a cielene uvoľniť.
Skutočne potrebujeme doslovne užívať si svoje telo, rozumieť mu, starať sa o neho.
Umenie relaxovať je jedným zo spôsobov sko to dosiahnuť. Deti vedia veľmi dobre využiť aj svoju predstavivosť. Predstavivosť je veľmi silná. Pri cielenom uvoľňovaní si môžeme predstavovať, ako odchádza napätie, starosti, bolesť…
Sú však isté rozdiely v príprave a v relaxácii dospelých a detí:
1. Deťom stačia kratšie relaxácie (3 – 5 minút) a nepotrebujú isť do takej hĺbky, ako dospelí.
2. Najlepšie je, ak relaxujeme spolu s deťmi. Navodíme pokojnú atmosféru pri upokojujúcej hudbe, príp. vonnej esencii.
3. Sprevádzame ich slovami, ktoré si vopred premyslíme alebo sa niekde inšpirujeme. Cieľom je, aby sa zamerali na vnímanie svojho dýchania a na jednotlivé časti tela. V tom veľmi pomáha dotyk a pohladenie.
4. Doporučujem nájsť si pravidelný čas, aby sa zvyk upevnil. Je veľmi príjemné si z relaxácie vytvoriť spoločný rituál – s prvkami, ktoré sa opakujú a môžeme sa na ne spolu tešiť. Vytvoríme oddychovú atmosféru, najlepšie ak je niečím špeciálna. No aj tak môže trvať dlhší čas, než sa návyk dostane „pod kožu“ a deti sa bez problémov uvoľnia.
5. Zabezpečme prostredie bez rušivých vplyvov. Ak zatvoríme okná, pred tým vyvetráme.
6. Pripravíme malé koberčeky, deky. Najlepšie je relaxovať na nejakej podložke na zemi – aby si deti relaxáciu nespájali s popoludňajším spánkom, čo je pre väčšinu detí „nedobrovoľná aktivita“.
7. Pustíme relaxačnú hudbu, aj keď iba na krátky čas, pomôže im to naladiť sa na pomalšie tempo. Ľahneme si spolu s nimi. U detí nie je podstatné, či ležia na chrbte, alebo v akejkoľvek pozícii. Nech si nájdu takú, ktorá je pre nich príjemná.
8. Povieme niečo v takomto zmysle: “teraz prichádza kúzelný, oddychový čas, kedy ležíme a celé naše telo je pokojné, iba bruško a hrudník sa nám hýbu, keď dýchame”. Ak im nedáme takúto jasnú inštrukciu, môže sa stať, že zadržia aj nádych a výdych:-)
9. Dýchame tak, aby nás počuli. Trošku svoje dýchanie preháňame, pomôžeme im tiež svoj dych prehĺbiť.
Môžeme využiť internet ako inšpiráciu na relaxačné, liečivé alebo terapeutické rozprávky. Alebo jednoducho zapojíme svoju fantáziu. Keď skončíme „prebudíme“ ich jemným tónom nášho hlasu, alebo nejakého hudobného nástroja (triangel). A necháme ich zdieľať svoje pocity, zážitky. To je niečo, čo deti veľmi potrebujú.
Úlohou dôležitých dospelých je zasiať v dieťati semienko lásky k vlastnému telu a duši, bez ohľadu na to, s akým ochorením alebo nedostatkom trpí. Z tejto lásky potom bude čerpať a bude ju kultivovať po celý život.
