Katarína VítkováKeď sa narodí malé dieťa, potrebuje nekonečné množstvo dotykov.
Predčasne narodení novorodenci, ktorí boli v rámci experimentu každú hodinu hladkaní 5 minút, lepšie priberali než tí, ktorí toto šťastie nemali.
Medzi najdôležitejšie potreby novo narodeného dieťatka patrí rozpoznávanie signálov pomocou pokožky.
Na to, aby sme po narodení prežili, komunikujeme so svetom okolo seba hlavne hmatom.
Dieťa je po narodení absolútne závislé na rodičovi.
Našťastie sú matka aj dieťa vybavené presne takými inštinktami, ktoré ich držia pokope a keď sa aj na chvíľu oddelia, vzápätí sa vzájomne hľadajú.
„Pripútacie“ správanie, pretože tak sa tendencia k blízkosti odborne volá, je evolučne daný repertoár správania ako napríklad úsmev, plač pri nedostatku kontaktu alebo upokojenie sa ako reakcia na telesnú blízkosť milovanej osoby.
„Pripútacie“ správanie je základom vzťahovej väzby, ktorá nás od narodenia usmerňuje na silnejšiu osobu, ktorá sa o nás má starať.
Cez kožu je stimulovaný vývoj vnútorných orgánov v tele novorodenca.
Neuro-psychologický efekt v dvojici matka a dieťa je vzájomný. Obaja sú vybavení na to, aby to tak bolo. Ich symbiotický vzťah je nesmierne dôležitý pre ďalší vývoj dieťaťa.
Bez takého ľudského tepla môže dieťatko aj zomrieť.
Z histórie vieme o jednom brutálnom experimente Frederika II. Bol to stredoveký kráľ, ktorý žil a vládol v 13. storočí a bol najskôr nemeckým kráľom a neskôr rímskym cisárom. Frederik II. bol vysoko vzdelaný a ovládal niekoľko jazykov okrem nemčiny aj latinčinu, taliančinu, francúzštinu a gréčtinu a tak bol zvedavý, akou rečou by rozprávali deti, keby ich nikto žiadnym jazykom od narodenia neovplyvnil. Chcel vedieť, či to bude najpôvodnejší jazyk hebrejčina alebo latinčina, či náhodou sa už deti nerodia s jazykom svojich rodičov.
Kráľ nechal vybrať niekoľko novorodencov a ich dojčiace matky alebo náhradné „dojky“ dostali príkaz, aby sa plne postarali o fyzické potreby detí, no nesmeli sa k deťom v žiadnom prípade prihovárať. Nakoniec sa kráľ o pôvodnom jazyku nedozvedel nič, pretože všetky deti počas experimentu zomreli. Z dobových záznamov sa dozvedáme aj hypotézu o príčine. Historik do kroniky zapísal, že im bytostne chýbali všetky spôsoby opatrovania spojené s blízkosťou matky či jej dotykmi pri kojení a uspávaní.
Americký psychológ Harry Harlow sa v povojnových rokoch pustil do rady experimentov s opicami aby skúmal ich správanie s náhradnou matkou.
Odobral opičím matkám ich mláďatká a umiestnil ich do klietky s dvoma napodobeninami matky – jednou plyšovou a druhou drôtenou. Na drôtenú umiestnil fľašu s mliekom. Ako experiment rôzne menil a „vylepšoval“ vždy sa ukázalo, že mláďa si vyberie plyšovú (dotykovú) „matku“ a nie chladnú a nehostinnú drôtenú. Aj keď sa na ňu išlo napiť mlieka, vždy sa hneď vrátilo k mäkkej atrape matky. Harlow tým dokázal, že dieťa k matke pripútava niečo viac, než len potreba jedla. Už aj v tej dobe, ale hlavne dnes, považujeme Harlowove experimenty za kruté. No závery zostali dodnes platné a inšpirovali ďalších psychológov preskúmavať teóriu attachmentu humánnejšou formou.
Dieťa cíti aj to, čo je za dotykom.
Britský pediater a psychoanalytik Donald W. Winnicott vedel krásne popísať, ako veľmi je prvý kontakt určujúci pre ďalší život dieťaťa a hlavne pre jeho pocit seba (sebahodnotenie, seba-obraz, sebavedomie atď.).
Do psychológie zaviedol pojem „dosť dobrá matka“.
Takáto matka je pozorná a citlivá k potrebám dieťaťa, ale zároveň sa nesnaží byť dokonalá a nevyčíta si, že má aj svoje potreby.
Dokáže dieťa frustrovať – citlivo a primerane veku.
A čo ak z nejakého dôvodu matka nevie nasledovať svoje pocity alebo materské inštinkty?
Najčastejšie sa ani tak nestretneme so zanedbávajúcimi matkami, ale skôr s premotivovanými, ktoré nasledujú viac to, aké by mali byť, než to, ako sa v skutočnosti cítia.
Matky, ktoré sa nesmierne snažia a majú predstavu o tom, aké by mali byť dokonalé, vytvárajú na seba tlak a napätie.
Dieťa cíti a vníma túto úzkosť, neistotu a nepohodu matky, aj keby ho od rána do večera nosila v náručí.
Čo do istej miery vysvetľuje, prečo tak často úzkostné matky majú úzkostné deti.
Ale späť ku kožnému kontaktu a k naše potrebe ľudského dotyku.
Ak sa nám totiž v rannom detstve nepodarí nasýtiť náš psychologický hlad po blízkosti, bezpečnom vzťahu a častých dotykoch, zanechá to v nás prázdno.
Dieťa si tieto svoje skúsenosti nepamätá, má ich uložené v implicitnej pamäti.
Až do dospelosti si nesie v sebe pocit, že s ním nie je niečo v poriadku.
V duši má prázdno, ktoré absorbuje všetku pozornosť, lásku a záujem ako čierna diera. Nikdy nie je dosť.
O dotykovom hlade („touch hunger“) si môžete prečítať v 3. pokračovaní zo série o DOTYKOCH.
