Ako sa dotýkame sveta a ako sa svet dotýka nás?
Mám malé deti.
Mám možnosť kedykoľvek ich objať, dať mi pusu a týmto bezprostredným dotykom ich uistiť o mojej láske k nim a že všetko „na svete je na svojom mieste“.
Dotyk je za tisíc slov. Dotyk je tak zásadný pre náš pocit ľudskosti, že milujeme a sme milovaní.
Stále viac ma zaujíma, ako sme si blízko alebo ďaleko. Ako sme v kontakte, alebo „odpojení“. Ako sa jeden druhého dotýkame…
Rozhodla som sa preto napísať sériu blogov, v ktorých by som sa viac zamerala na túto lákavú tému.
Niektorí z nás túžia po dotykoch blízkosti viac, iní menej, ale potrebujeme ich všetci a nie je náhoda, koľko slov používame na vyjadrenie jeho nedostatku či naopak.
„Niekto je v kontakte“, „stratil kontakt“, „netaktný“. O človeku, ktorý sa úplne stratil z kontaktu s nami sa vyjadrujeme, že „nie je v kontakte s realitou“, „dostať sa niekomu pod kožu“, „citeľne“, „hmatateľne“, dotklivý“….
Potreba ľudského dotyku je zásadná
Ako to máte s blízkosťou a dotýkaním vy?
Ako často sa objímate s priateľmi?
Ako sú vám príjemné objatia od vášho partnera, partnerky?
Ako často objímate a hladkáte svoje deti? Ako veľmi ste si vedomí dotykov, ktoré dávate druhým?
Koža náš najväčší zmyslový orgán.
Prostredníctvom nervových zakončení v koži vnímame teplo, chlad či bolesť, ale tiež vďaka nim vnímame DOTYK.
Okolitý svet sa nás dotýka a my sa sveta dotýkame cez kožu.
Cez kožu pociťujeme rovnako pôžitok ako aj bolesť.
A aj hoci je o dotyku veľmi veľa napísaného a preskúmaného, aj tak sa ukazuje, že oproti iným zmyslom, o hmate a pôsobení dotykov stále ešte veľa nevieme.
Čo cítite, keď zavriete oči? Vnímajte svet okolo vás a predstavte si, aké asi by to bolo, keby ste boli slepí? Skúste si zapchať uši a predstavte si, aké by to bolo, keby ste boli hluchí?
Možno si s veľkou dávkou fantázie viete predstaviť, aké by bolo nemať čuch, alebo chuť.
Je to veľmi ťažké, ale no dokázali by sme s tým žiť.
Keď prídeme o zrak, preberie jeho úlohu hmat a keď zas o sluch, je náhradníkom zrak.
No nemať schopnosť dotýkať sa je nepredstaviteľné.
Bez schopnosti vnímať dotyk nie sme schopní učiť sa, vyvinúť myseľ, porozumenie a v konečnom dôsledku ani sme schopní žiť.
Senzorická deprivácia je vo veľkej miere o neuspokojení našej potreby ľudských dotykov a spolu s nedostatkom pestrých, zmyslových podnetov vedie u malých detí k hlbokým neuro-psychiatrickým poruchám.
Helen Kellerová (1880 -1968), ktorej príbeh je veľmi známy, ohluchla aj oslepla veľmi skoro v detstve. A predsa sa jej myseľ plne vyvinula a to len vďaka dotykovej stimulácie. Vyštudovala vysokú školu, bola spisovateľkou, učiteľkou a v konečnom dôsledku slávnou osobnosťou. Podarilo sa jej to iba vďaka jej schopnosti vnímať dotykové písmo na dlani a dotýkať sa ľudí a objektov vo svojom okolí.
V dotyku je ukrytá veľká energia, ktorá silne ovplyvňuje náš organizmus a vyživuje aj našu dušu. Možno sa preto často stretneme s vyjadrením:
Dotyk ľudskej ruky má liečivú silu.
Aká to je sila? O akej energii hovoríme?
Pri objatí a príjemnom dotyku je naše telo doslova zaplavované oxytocínom – špeciálnym hormónom, ktorý je nazývaný bonding hormónom.
V preklade väzbovým, tmeliacim hormónom.
Podľa súčasného vedeckého poznania práve tento hormón umožňuje našu dôveru, túžbu byť s niekým blízko a cítiť sa v bezpečí.
A ak nám ho v krvi koluje dostatok, má to ešte ďalšie dôležité efekty: znižuje kortizol a tým aj mieru stresu nášho organizmu – znižuje sa nám krvný tlak a tep srdca.
Navyše všetko, čo nám v tele navodzuje relaxovaný stav, v konečnom dôsledku vedie k podpore celého imunitného systému celého organizmu.
Lásku primárne cítime cez kožu, cez dotyky.
Pocit blízkosti, tepla, objatia a dotyky – toto všetko po celý život zostáva podstatnou súčasťou všetkých vzťahov utkaných z lásky – od materskej lásky, zamilovania až po hlbokú oddanosť.
Oxytocín je zodpovedný za pripútanie sa k niekomu vo vzťahu všeobecne.
Je to hormón, ktorý sa podieľa na vzniku a hlavne uchovaní dlhodobého, vzťahového puta.