Už dlho som chcela napísať niečo o mamách a dcérach.
Nič všeobecného!
Chcem napísať o mojom vzťahu s mamou.
Cítim, že už dozrel čas. Nemám záujem ani tak zdieľať čierne diery mojej duše. V tých som sa vo vzťahu k mojej mame dlho pohybovala a bolo ťažké z nich dovidieť na hviezdy, pozerať na celý vesmír. Teraz chcem hlavne písať o mojom pocite úľavy a hlbokej vďačnosti.
Mama – „Ani ma neobjímeš?!“
Ja -A ty mňa?“
Mama – „Iba slová, slová o súcite a láske! No ja by som čokoľvek dala za nejaký prejav nežnosti od teba. To nie je láska. Je to iba neustále posudzovanie.“
Máš pravdu s tým posudzovaním.
Nemáš pravdu s láskou.
Uvedomila som si plne to, čo som už dlho tušila.
Lásku voči tebe mami cítim.
No zároveň posudzujem tvoje chovanie, postoje, tvoje reči, to, ako si na seba háklivá, až precitlivelá, ako sa mi nepáči tvoja neustála kontrola. Niekedy ma zraňuje, ako sa chováš k mojim deťom, že ich svojimi komentármi a svojou náročnosťou od seba odháňaš a mňa tiež …posudzujem to všetko a ešte aj viac.
Už ani nič nehovorím.
Skrývam to pred tebou a potom mám o sebe mylný dojem, že už som nad vecou… aby som ťa nezranila.
Ale neukryjem všetko. Podnikáš kroky, aby si sa ku mne dostala bližšie. To ma naopak ešte viac od teba odháňa.
Minulý mesiac si oslávila 70 rokov a ja vnímam tvoju stále Väčšiu krehkosť.
Tak tu sedím a zrazu príde nový pohľad na to všetko:
Dozrel čas, aby som sa prestala od teba „oddeľovať“.
Doteraz som sa vlastne stále akoby nad teba povyšovala, keď som si myslela, že ja môžem byť lepšia. Je mi jasné, že aj vo mne za istých okolností je rovnaký postoj, rovnaký prejav, ktorý práve u teba neznášam. A hlavne mi to došlo vtedy, keď sme stáli vtedy oproti sebe. Čo všetko od teba vyžadujem! A pri tom, ako veľmi som ti vďačná a ako veľmi ťa mám rada. Len by mi viac vyhovovalo aby…. alebo nevyhovuje mi… atď.
Vyžadujem aby si bola nejaká. Robím presne to, čo najviac neznášam, keď robíš ty mne.
Možno mi to dochádza plne až teraz, keď mám aj ja dcéru. Zatiaľ nemá voči mne výhrady, no myslím, že aj to príde. Takže tento list píšem tebe mami a zároveň aj môjmu dievčatku.
Prestávam sa oddeľovať. Prestávam ukazovať prstom a som s tebou.
S tebou v spojení.
Dokonca vidím to vlákno, ktoré sa od teba vinie zas k tvojej mame a mame jej mamy až tam, do ďaleka.
Asi nikdy neprestanem „neznášať“ niektoré tvoje ťahy, vyžadovanie, poučovanie, necitlivosť…. To určite nie. Niektorým rečiam a tvojmu chovaniu postavím obrovské hranice. Tomu, čo sa mi naozaj nepáči. Tebe ale nebudem stavať žiadne hranice.
Takže mami, aj naďalej budem niekedy nahnevaná, rozhorčená, budem nepríjemená. Neplánujem sa zrazu zmeniť na malé, milé mačiatko.
No mám radosť, že sa mi konečne ukázala dlho nevidená čiastočka skladačky a nesmierne mi odľahlo.
Som hlboko vdačná za uvedomenie, že oddeľovanie vedie k povyšovaniu a to nechcem.
Cítim, že som na dobrom mieste. Cítim, že takto sa nám bude ľahšie žiť.
