Pozorovať a rozpoznať všetko, čo sa vo mne deje je prvým krokom k liečeniu. Zmena nastáva vtedy, keď prijmem to, kde som, alebo inak – aký/aká som. Dovoliť si uvedomovať a venovať pozornosť všetkým častiam seba. Iba tak skutočne zistíme, kto sme. Zistíme, že sme širší a hlbší, než si vôbec vieme predstaviť.
V súčastnej dobe je toho, čo potrebujeme zvládať extrémne veľa. Rovnako je veľa toho, nad čím nemáme kontrolu. A tak keď zavalia náročné udalosti a zaplavia silné emócie, niekedy podvedomo siahame po diétach a kontrole váhy a vzhľadu. Alebo naopak sa začneme emočne, záchvatovito sa prejedať, o čom sa v spojitosti s emóciami píše a hovorí omnoho častejšie.
Neznášam svoju postavu, svoj nos, prsia, nohy… nepáčim sa sama sebe. Potrebujem dosiahnuť ideálnu hmotnosť a potom budem… (Dosaďte si podľa seba). Práca na svojom výzore a vylepšovanie vzhľadu je najčastejšou cestou k spokojnosti so svojim vzhľadom. Váhame nad jedlom, či ho môžeme jesť. Kupujeme omladzovacie krémy, kúry, procedúry. Športujeme. Nakupujeme neustále nejaké veci, lebo neustále „nemáme nič na seba“ a hlavne – stále skúšame nejakú diétu. Nemáme radosť zo života. Tú sa ešte len snažíme dosiahnuť. A dá sa to aj inak? Ak je naše sebavedomie závislé od reakcií okolia, tak sa ani nič iné nedá čakať. Nechávame sa jednoducho posudzovať. Veľmi dobre to poznám, aj ja som sa nechala. Keď som bola v teenagerskom veku, bolo pre mňa normálne porovnávanie sa s obrázkami v časopisoch a s obrazmi v médiách. Celé to bolo omnoho horšie, keď som mala zhoršený ekzém. Nebola to úplná nenávisť, ale rozhodne ani láska a spokojnosť. Láska ku svojmu telu? Fíííha, ale to mi nejde! Milovať seba, svoje telo… kto to dokáže? V našej euroamerickej kultúre a spoločnosti málokto. To je akoby sme mali iba dve možnosti: buď svoje telo budeme milovať, alebo zostaneme navždy zaseknuté v nikdy nekončiacej „súťaži“ o ideálne telo. Ale čo ak sa dá ísť ešte inou cestou? Cestou sebaakceptácie. Sebaakceptovanie je pozitívny prístup k svojmu telu, ktorý nás jediný dokáže oslobodiť od sebazničujúcej nespokojnosti s výzorom. Sebaakceptácia v sebe nenesie ten extrémny nárok, aby sa nám všetko na sebe páčilo. Nejde ani o to, aby sme boli maximálne spokojní. Je to niečo ako pomyslieť si: OK, takto teraz vyzerám a je to v poriadku. Niet prečo sa neustále hanbiť a trestať a iba čakať na to, že budem šťastná až keď schudnem, alebo budem mať….(dosaďte si opäť podľa seba). Užívam si život a všetko spojené s mojím telom už teraz, aj keď sa mi nie všetko na mne musí páčiť a môžem to chcieť zmeniť. Je za tým vnútorná neistota a úzkosť Svet okolo a médiá neustále podsúvajú posolstvo, že ak zmeníme vonkajšok, tak vnútorná zmena bude nasledovať. Napríklad budeme mať obrovskú partiu plnú krásnych priateľov a stále sa budeme šťastne smiať….no a nevytvoria sa nám žiadne vrásky:-) Väčšina z nás má v sebe hlbšie či menej hlboké emočné zranenia, na ktoré sa ale nedá kúpiť zaručený super krém či efektívny redukujúci prípravok. Nevieme, ako sa zdravými spôsobmi vyrovnávať s emóciami a zraneniami či traumami. Nikto nás to poriadne nenaučil. Sme nesmierne zneistení a tak hľadáme potvrdenie našej hodnoty uznaním zvonku. Premýšľať o svojom tele pozitívne neznamená byť absolútne so všetkým na sebe spokojná. Ak akceptujeme to, ako sme fyzicky tu v tomto svete, že naše telo nie je zlé, obyčajne sa o seba aj s pochopením staráme. Sme mu vďačné za všetko, čo pre nás robí. Je to to isté, ako keď akceptujete a rešpektujete druhého človeka. Správate sa k nemu s úctou. Ale ako sa správate k niekomu, koho neznášate ba priam ho nenávidíte? Podľa mňa skutočne fungovať môže iba vnútorná zmena. Ale takáto zmena skoro nikdy neprichádza zázračne rýchlo. A preto je potrebné vytvárať novú filozofiu úľavy a súcitu so sebou. Filozofiu sebaakceptácie.