Pozorovať a rozpoznať všetko, čo sa vo mne deje je prvým krokom k liečeniu. Zmena nastáva vtedy, keď prijmem to, kde som, alebo inak – aký/aká som. Dovoliť si uvedomovať a venovať pozornosť všetkým častiam seba. Iba tak skutočne zistíme, kto sme. Zistíme, že sme širší a hlbší, než si vôbec vieme predstaviť.
Píšem z domu, z myjavských kopaníc. Su to skoro dva mesiace, čo sme doma a zima premenila na jar. Preteky v kvitnutí, rašení, pučaní a zelenaní. Doma je dobre, slnka je veľa. A vonku je ešte lepšie. Je to lepšie, než len bežné „dá sa to vydržať! Predpokladám, že sme približne na vrchole krízy s koronavírusom. A tiež predpokladám, že dôsledky a zmeny budú pokračovať ešte dlho po akútnom odoznení všetkých obmedzení. Všímam si celú varietu rôznych reakcií. Mojich a aj u blízkych, u priateľov a aj klientov. U niektorých sú zmeny tak dramatické alebo sú na zmeny tak citliví, že svoju emočne náročnú situáciu riešia jedlom. „Musím stále myslieť na jedlo!“ „Neustále potrebujem mlsať.“ „Som doma a prežieram sa!“ Chcem im venovať týchto pár myšlienok. Nutkanie mlsať alebo aspoň neustále myslieť na jedlo môže byť obrovské. Pamätám si, ako som počas skúškového obdovia na vysokej škole bola schopná zjesť plný plech koláča, pretože moja nervozita rástla a nevedela som si pomôcť. Ale to sa stávalo iba vtedy, keď som sa učila doma. Na internáte som nemala taký luxus, ako plný plech koláča:-) Jesť je super! Ak jeme viac, než chceme jesť, je to s najväčšou pravdepodobnosťou emočné jedenie. Jeme aby sme žili a jeme aj pre dobrý pocit. Nepoznám nikoho, kto by to mal inak. (Aj keď by sa tak tváril:-) V čase veľkého stresu možno potreba potešenia zjedla prevládne a naruší našu rovnováhu. Jeme omnoho viac, aby sme sa nejak vyrovnali s napätím, ktoré pociťujeme. Jeme, aby sme sa vyhli nadmernému stresu. Stresu sa nedá vyhnúť, je potrebné s ním vedieť žiť. Píšem o tom podrobnejšie v jednom zo svojich starších článkov. Emočné jedenie je vlastne veľmi fajn ako náplň času, keď nevieme, čo iné by sme mohli so sebou robiť. Je to príjemné, je to dostupné a tak lákavé! Keby sme nejedli, čo všetko by nám prichádzalo na myseľ? Koľko neistoty by sme museli zniesť? Čo všetko by sme si uvedomovali, že nerobíme, lebo nemôžeme, alebo nechceme? A tak jeme a nepríjemné myšlienky a ešte aj náročné emócie, ktoré sú s nimi spojené sa rozpúšťajú ako čokoládová poleva na jazyku. Ako som písala, jesť je super:-) Ale čo ak sa z jedla stane ďalší zdroj problémov? Viem, čo jem Chcem vám ponúknuť tri princípy vedomého jedenia. O tomto prístupe už bolo popísaného veľa. Ja sa zameriam iba na tri jeho hlavné princípy. 1. Uvedomujem si Pozorujme a všímajme si vlastné myšlienky a emócie, ktoré jedlu predchádzajú a jedlo aj sprevádzajú. Aby sme si mohli niečo uvedomovať, potrebujeme čas . Čas je potrebný na to, aby sme vnemy, myšlienky a emócie zachytili a „rozsvietilo sa nám“. Potrebujeme spomaliť. A ak spomalíme, dáme šancu aj našim zmyslom, aby stihli reagovať na to, čo jeme. Ak máme chuť jesť ďalej, hoci sme práve dojedli, je tiež dobré spomaliť a hneď si niečo nešupnúť do úst. Chvíľku počkať a nechať priestor na uvedomenie „ako sa cítim v tejto chvíli?“. Prípadne, „čo práve teraz potrebujem?“ Ak je odpoveď „150g čokolády“, tak potom už zostáva úprimná odpoveď na poslednú otázku: „pomôže mi to potom cítiť sa lepšie?“ Čo ja viem?! Je dobré vedieť, kedy a prečo príliš jeme, mlsáme, prejedáme sa. Jeme, keď sa nudíme. Jeme, keď cítime strach. Hľadáme nejaký svetlý bod, pretože iný nemáme. Dáme si vždy, keď vidíme jesť niekoho iného. Jeme pri pozeraní TV, pri skrolovaní správ alebo sociálnych médií. Ak sa na niektoré z predošlých možností týkajú aj vás, vyskúšajte toto: Odďaľuj pokušenie. Počkaj pätnásť minút. Neodoláš pokušeniu, nevadí:-) Naplánuj si ho! Vyber si čas, kedy si dáš svoju obľúbenú pochúťku a teš sa z nej. Jedz s radosťou a nepremeň aj svoje obľúbené jedlo na jed! Myšlienky sú silná zbraň. Jesť v strese, alebo s nenávisťou k sebe alebo k jedlu, spôsobuje v našom organizme obrovské škody. Už príprava jedla, je polovica úspechu. Príprava domáceho jedla z poctivých surovín nám zabezpečí omnoho lepší pocit, keď budeme jesť jedlo plné výživy. Zobrať si balíček s chrumkamiek či čipsov a zjesť celý jeho obsah pri sledovaní seriálu je síce nesmierne sexi, ale iba v reklame:-) Nekupuj do zásoby vôbec žiadne „prázdne kalórie“. Pokiaľ u seba spozoruješ chorobné sledovanie váhy, skús si stiahnuť ebook „V zdravom duchu zdravé telo“ z mojej stránky, ktorý ti môže pomôcť uvedomiť si, či nepotrebuješ odbornú pomoc. 2. Akceptujem Na akceptáciu myšlienok a emócií je potrebné aby sme ich neposudzovali a nehodnotili. Nie je potrebné uchýliť sa k posudzovaniu a sebakritike. Ak začneme nemilosrdne vynechávať niektoré jedlá dňa a tak sa pokúšame regulovať svoju váhu, vráti sa nám to formou nutkavých myšlienok na jedlo večer. A naopak, ak spozorujeme stresujúce myšlienky, môžeme využiť iné spôsoby upokojenia. Viete, čo iné vám prináša upokojenie, uvoľnenie alebo radosť? Zavolať niekomu blízkemu, zatancovať si, zacvičiť, ísť na prechádzku….niečo sa určite nájde! 3. Neidentifikujem sa Neidentifikácia s myšlienkami a emóciami vychádza z toho, že sme viac než len naše myšlienky a emócie. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú a neustále sa menia. Emócie sú pre nás informáciami o tom, čo potrebujeme. Všetky sú v poriadku. Tak buďme k sebe láskaví aj jedlo bude láskavé k nám.
Aj vy cítite nutnosť pohytu vonku? Aktuálne heslá pre tieto dni znejú: Som doma. Pracujem z domu. Ale čo mám robiť, keď ja naopak chcem ísť von? Podľa mňa ak chceme v tomto čase zostať príčetní, jednou z možností je obrátiť sa o pomoc k prírode. V týchto dňoch potrebujeme nádej. Potrebujeme zažívať aj niečo príjemné a napĺňať sa krásou až do prasknutia. Ak práve nie ste v povinnej karanténe kôli ochoreniu alebo podozreniu naň, možno sa vám podarí dostať sa von tak často, ako potrebujete. Toto nie je výzva riskovať. Zachovávajte pravidlá bezpečnosti vašej a vášho okolia. Doporučenie zostať doma sa týka kontaktu s ľuďmi, aby sme neprispievali k šíreniu nákazy. Nemusíme sa strániť prírody. Vonku je všetko zdravé. Zem nemá vírus, je bezpečná a a tak sa s ňou každý deň stretávajme a rozprávajme. Ďakujme jej, kráčajme po nej bosí, ak sa dá, pozorujme ju, saďnime si do trávy alebo pripravujme pôdu v záhrade na prvú, jarnú zeleninu. Výhody čerstvého vzduchu a slnka na vaše zdravie sú asi každému jasné. Každý snáď pozná staré a známe príslovie hovorí „kam chodí slnko, tam nechodí lekár“ . Vo svojej knihe Uzdravenie prírodou Florence Williamsová odhaľuje výskumy o pozitívnom efekte kontaktu s živou prírodou na náš mozog a celé telo. Rozhýbeme telo, emočne sa preladíme, stíšime rozbujnené myšlienky a fantázie, aktivujeme všetky naše zmysly… Toto všetko a ešte aj viac. Pobyt v prírode znamená mnohonásobné benefity pre naše zdravie, pre našu imunitu. Využívajme tieto zdroje tak bohato, ako len môžme. Príroda ponúka toľko krásy a radosti. Vtáčik vyspevujúci jarné piesne pre svoju vyvolenú. Kvapky rosy trblietajúce sa na krehkej pavučine, ktorú krášlia a pozdvihujú na umelecké dielo. Včela, ktorá sa zatúlala tak blízko, že môžem detailne sledovať jej chlpatý kožúšok. Vôňa jarnej zeme, z ktorej vyrastá svieža tráva. Vnímajme, cíťme, počúvajme, dotýkajme sa. Všetko je tak čerstvé! V posledných týždňoch boli na nás všetkých kladené mnohé požiadavky a nároky. Práca z domu, deti v domácom vzdelávaní, veľa informácií na spracovanie. Možno niektoré činnosti nedobrovoľne ubudli a iné naopak pribudli. Z každej strany veľa dobre mienených rád a návodov. Ak už toho máte dosť a nechce sa vám žiadnym z nich riadiť, je to v poriadku. Nie je nič, čo by ste mali robiť, aby ste boli OK. Ale ak sa vám predsa hodia nejaké námety ako sa s prírodou hlbšie prepojiť, budem rada, ak využijete nasledujúce: Uzemňovanie a prepájanie sa Dotýkajte sa čo najviac zeme a všetkého živého čo z nej vyrastá. Zaborme svoje bosé nohy do mäkkého, zeleného koberca. Vedecké štúdie v posledných rokoch podporujú predpoklad, že priamy kontakt so Zemou, tzv. uzemňovanie /grounding/ je pre potrebný pre všetko živé a teda aj pre človeka. Chodenie naboso alebo iné spôsoby uzemňovania nám zabezpečujú potrebné elektóny priamo zo zeme. To je tá energia Zeme, ktorá nám veľmi chýba v zime a ktorou sa naopak nabijeme v lete, keď plávame, viac chodíme bosí a dotýkame sa rastlín a stromov. A takto spolu s čerstvým vzduchom, čistou vodou, hodnotnou stravou a fyzickou aktivitou podporujeme schopnosť organizmu udravovať sa. Von do záhrady Venovať sa záhrade s prebúdzajúcou sa zemou, kvetmi, rastlinami a stromami do nás vlieva život a ducha jari. Záhrada je v týchto dňoch na nezaplatenie. A možno nie len pre budúce množstvo zdravých plodín, ktoré sa chystáte tento rok vypestovať, ale aj aby sa naplnilo vaše srdce radosťou a vďakou. Von na prechádzku Veľa z nás dnes pracuje z domu, tak nezaškodí sa času na čas prejsť. Bdelá prechádzka v okolí domu sa pre nás môže stať príjemným, pravidelným rituálom. Možno ste ani netušili aká krása je vám po celý čas na dosah. Stačí otvoriť oči a srdce. Do lesa Je úžasné, ako veľa priestoru poskytuje pre každého z nás les. Je to veľký objav pre všetkých, čo neboli do lesa zvyknutí chodiť pravideľne a jeho pravidelní návštevníci to pociťujú ešte viac. Naplánujte si prechádzku alebo turistickú trasu vopred tak, aby ste neboli odkázaní na oddych alebo občestvenie v miestach, kde je viac ľudí. Sloboda na bicykli Ak máte bicykel, tak vietor vo vlasoch vám môže dodať pocit slobody a radosti. Nezabudnite si pribaliť pumpičku pre prípad defektu, aby ste neboli odkázaní na pomoc okolia. Na slnko na terase či v okne Nechajte naplniť slnkom každú bunku svojho tela. Zásobte sa vitamínom D. Zavrite oči a pomôžte si napríkald predstavou, že vás slnko objíma a hladká. Predstavy nám pomáhajú koncentorvať sa a lepšie vnímať telesné pocity. Je to ideálny spôsob, aby naša myseľ neblúdila a my sme si na chvíľku oddýchli od myšlienok. Deti v prírode Mnohé deti v týchto dňoch pociťujú nedostatok podnetov a kamarátov. Možno by ste sa niekedy mohli uvoľniť natoľko, že s nimi podniknete fantazijnú cestu na pustý ostrov alebo do pralesa alebo rozložíte stan v obývačke a večer všetci zaleziete do spacákov. Pokiaľ máte možnosť, chodievajte s nimi čo najviac von. Mnohé typy na zábavu v prírode a s prírodou nájdete tu: https://jdeteven.cz/cz Prírodu domov Ak máte doma zvieratko alebo ste milovníkom kvetín, teraz je čas venovať im plnú pozornosť, starať sa o nich a nechať sa nimi obšťastňovať. Prepojení so Zemou v imaginácii Zopárkrát sa zhlboka nadýchnite. Odložte na chvíľu všetky svoje myšlienky a starosti a zavrite oči. Sústreďte sa na svoje dýchanie. Nemusíte nič na ňom meniť. Predstavte si svoje telo ako pokračovanie zeme. Predstavte si, že ste so zemou spojení a že do nej prúdi vaše napätie a naspäť sa vám vracia životodarná energia. Doprajte si chvíľku takto čerpať až pokiaľ vám to bude príjemné. Oceňujme tie možnosti kontaktu so všetkým živým okolo nás, aby sme pocítili liečivú moc toho, čoho sme už dávno súčasťou. Príroda nás utešuje svojou štedrosťou a presvieča, že má obrovskú hodnotu. Prežijeme bez množstva vecí, ktoré nebudeme vlastniť. Prežijeme bez dovoleniek, na ktoré nebudeme lietať. Prežijeme aj bez kadečoho iného, čo postupne zisťujeme, že ani nepotrebujeme. Najviac zo všetkého však potrebujeme, aby bola v poriadku naša Zem.
Zima je ku mne veľmi láskavá. Umožňuje mi spomaliť, zajsť si dovnútra, zapáliť si tam ohník a sústrediť sa na svoju dušu. Aj na vás pôsobí to isté kúzlo, čo spomaľuje zimnú krajinu? Kúzlo, ktoré jej dáva možnosť spočinúť a neprejavovať sa navonok? Krása bielych polí zmrznutých na kosť, námraza na sklenených tabuliach okien, srieň na steblách trávy a tvrdosť zeme, po ktorej kráčam v sade, to všetko je iba zdanlivý „neživot“. Dušu a srdce sýtim inak, než v lete. Čítam dlho odkladané knihy a robím si k nim poznámky, hrám sa s mojimi deťmi a robím všetky tie veci, na ktoré nebolo nikdy dosť času. Rada sa zatváram do pracovne a experimentujem s farbami a …opäť sa len hrám. Robím si tučné zásoby do celého roka. Alebo nerobím nič, len pozorujem krajinu a snívam a nechávam myseľ vyplavovať akékoľvek spomienky z minulosti – blízkej i vzdialenej. Spomienky sú moje verné spoločníčky a prinášajú veľa inšpirácie do chvíľ, keď sa s nikým nestretávam a nikoho moc nekontaktujem. Môj vnútorný svet je vďaka tomu plný a živý. V zime ani včielky nevylietajú z úľa a nejavia známky života. Až keď svoje ucho pritisnem pevne k úľu, vtedy ku mne prenikne tiché bzučanie roja, ktorý sa pevne schúlil do klbka, aby tak objal a chránil to najvzácnejšie čo má, svoju kráľovnú. Tak podobne vnímam môj vlnený kabát a čiapku so šálom, do ktorého sa zamotávam až po uši. Sú ako kukla, obalujú môj život vo vnútri. Aj ohník v krbe a jemné svetá sviečok mi pripomínajú to podstatné vo vnútri nás, čo môže byť veľmi živé, aj keď navonok nič moc nevykonávame.
Ach tie divé zvieratá! Ako mám s nimi žiť v harmónii, keď som na nich predovšetkým naštvaná? Ráno ma zobudia silné rany o plech. Opäť tie veveričky raňajkujú na našom strome, naše lieskové orechy! Na záhrade máme najmenej 50 ročný, obrovský lieskovcový strom, pod ktorým sme umiestnili suché drevo a prikryli plechom. Presne na tento plech mieria veveričky, keď odtrhnú lieskovec. Prásk. Neviem o čo im ide?! Ak kradnú, nech to robia aspoň v tichosti, beštie! Vyjdem von pozrieť na zlodejky. Chvíľu sa tvária nenápadne. Zotrvám pod stromom. Nakoniec veverička I. pochopí, že na vrchných konároch obrovského stromu je predo mnou v bezpečí a ide na to. Odtrhne tri oriešky, toľko ich obhrýza, až ich doslovne odpíli v polovici a zje vnútro. Priamo pred mojimi očami. Na drzovku! Potvora. A tu je druhá! Ja ich teda iba bezmocne sledujem a premýšľam, kedy oberú naozaj úplne všetko. Pri ich pracovnom nasadení im na to stačí týždeň, dva. A ako nám, ako vždy, nezostane nič. Aké obrovské má tento strom oriešky:( Môžeme si kúpiť v obchode, ak budeme chcieť. Vtáky na to idú šikovne. Od lesa. Hlavne škorce nám tento rok nenechali ani jednu čerešňu a minulý rok zas žiadne ríbezle. A ešte ten náš Blcho. Tak volá moja malá dcéra plcha, ktorý nám šarapatí v podkroví. Pod strechou nedobrovoľne ubytovávame celú rodinu plchov, ktorí pôsobia vlastne sko takí prerastení červotoči. Tiež neviem o čo im ide, keď obhrízajú trámy nášho domu?! Každé ráno 4:20 mi píli niekto vedľa hlavy (máme postele v podkroví). Môj muž je z toho na nervy. „Nevieš si ani predstaviť aké škody tam už narobili na izolácii.!“ Nechceme ich zabiť, ale nevieme ich ani všetkých chytiť. A tak je to každé leto, kým sa neuložia na zimný spánok. Kým sme nemali psa – strážcu, pravideľne nám srnky obhrízali maliny a iné dobroty. Sme blízko prírode, máme ju nadosah. Les je všade okolo nás. Krása. Je to dar. Už som o tom niekde napísala, ako veľmi si takúto blízkosť a divokosť cením. Túžila som po nej celý svoj život. Spomeniem si na rozhovor môjho 9 ročného syna s jeho najlepším kamarátom zo susedstva. Synov kamarát zastával radikálny názor, že tejto Zemi pomôže „jedine ak ľudia prenechajú nadvládu zvieratám a stiahnu sa do úzadia“. Môj syn sa optimisticky zastával ľudí a presadzoval, že „stací žiť v harmónii s prírodou, so zvieratami a to už bude pre túto Zem veľká úľava a pomoc.“ Ha ha ha… Keď pozerám ako nám veveričky oberajú orechy premýšľam, kto bude rešpektovať nás a našu prácu? Kto bude rešpektovať energiu, ktorú venujeme záhrade, aby bola čo najpestrejšia a najprirodzenejšia, aby kríky a stromy rodili, aby mali včely a iný hmyz čo jesť? Ale ako žiť s maximálnym rešpektom voči ďalším tvorom? Nikto ma to nenaučil. Vyrastala som v meste ako typické dieťa mestských rodičov. Prírodu sme navštevovali, ale nežili sme v nej a s ňou. Ako to mám učiť moje deti? Pýtam sa preto vlastného srdca. A to mi hovorí: pozri sa, ako máš veľa! Áno, je to váš dom, vaše ovocie, váš strom. Ale nie je iba váš. Zvieratá a ich predkovia tu boli skôr. Ľudia sa nikdy nevedeli dobrovoľne uskromniť. Vždy chceli viac a zaberali nové územia a statky a na tie si nárokovali. Preto sa pozri, ako máš veľa! A uznaj tej veverici, že je šikovná. Pracuje tak intenzívne, lebo v zime už nič rásť nebude. Ona naozaj nemôže ísť na nákup, keď sa jej minú zásoby. To isté s každým jedným zvieraťom, ktoré vám zdanlivo škodí. Určite to nerobí zo zlomyseľnosti, alebo pohodlnosti, tomu snáď neveríš. Oni nerobia z ich perspektívy nič zlé. Ja však namietam: „A to sa ani nemôžeme brániť?“ Napríklad vyhnať plchov z našej strechy a zamedziť im prístup? Brániť sa je v poriadku. Netreba pri tom ale nenávidieť. To je to, čo ľudia robia po celú známu históriu. Znenávidia toho, kto im berie niečo, na čo majú zdanlivý nárok. Ži a nechaj žiť. „Tak teda dobre, ja to skúsim“.
Už dlho som chcela napísať niečo o mamách a dcérach. Nič všeobecného! Chcem napísať o mojom vzťahu s mamou. Cítim, že už dozrel čas. Nemám záujem ani tak zdieľať čierne diery mojej duše. V tých som sa vo vzťahu k mojej mame dlho pohybovala a bolo ťažké z nich dovidieť na hviezdy, pozerať na celý vesmír. Teraz chcem hlavne písať o mojom pocite úľavy a hlbokej vďačnosti. Mama – „Ani ma neobjímeš?!“ Ja -A ty mňa?“ Mama – „Iba slová, slová o súcite a láske! No ja by som čokoľvek dala za nejaký prejav nežnosti od teba. To nie je láska. Je to iba neustále posudzovanie.“ Máš pravdu s tým posudzovaním. Nemáš pravdu s láskou. Uvedomila som si plne to, čo som už dlho tušila. Lásku voči tebe mami cítim. No zároveň posudzujem tvoje chovanie, postoje, tvoje reči, to, ako si na seba háklivá, až precitlivelá, ako sa mi nepáči tvoja neustála kontrola. Niekedy ma zraňuje, ako sa chováš k mojim deťom, že ich svojimi komentármi a svojou náročnosťou od seba odháňaš a mňa tiež …posudzujem to všetko a ešte aj viac. Už ani nič nehovorím. Skrývam to pred tebou a potom mám o sebe mylný dojem, že už som nad vecou… aby som ťa nezranila. Ale neukryjem všetko. Podnikáš kroky, aby si sa ku mne dostala bližšie. To ma naopak ešte viac od teba odháňa. Minulý mesiac si oslávila 70 rokov a ja vnímam tvoju stále Väčšiu krehkosť. Tak tu sedím a zrazu príde nový pohľad na to všetko: Dozrel čas, aby som sa prestala od teba „oddeľovať“. Doteraz som sa vlastne stále akoby nad teba povyšovala, keď som si myslela, že ja môžem byť lepšia. Je mi jasné, že aj vo mne za istých okolností je rovnaký postoj, rovnaký prejav, ktorý práve u teba neznášam. A hlavne mi to došlo vtedy, keď sme stáli vtedy oproti sebe. Čo všetko od teba vyžadujem! A pri tom, ako veľmi som ti vďačná a ako veľmi ťa mám rada. Len by mi viac vyhovovalo aby…. alebo nevyhovuje mi… atď. Vyžadujem aby si bola nejaká. Robím presne to, čo najviac neznášam, keď robíš ty mne. Možno mi to dochádza plne až teraz, keď mám aj ja dcéru. Zatiaľ nemá voči mne výhrady, no myslím, že aj to príde. Takže tento list píšem tebe mami a zároveň aj môjmu dievčatku. Prestávam sa oddeľovať. Prestávam ukazovať prstom a som s tebou. S tebou v spojení. Dokonca vidím to vlákno, ktoré sa od teba vinie zas k tvojej mame a mame jej mamy až tam, do ďaleka. Asi nikdy neprestanem „neznášať“ niektoré tvoje ťahy, vyžadovanie, poučovanie, necitlivosť…. To určite nie. Niektorým rečiam a tvojmu chovaniu postavím obrovské hranice. Tomu, čo sa mi naozaj nepáči. Tebe ale nebudem stavať žiadne hranice. Takže mami, aj naďalej budem niekedy nahnevaná, rozhorčená, budem nepríjemená. Neplánujem sa zrazu zmeniť na malé, milé mačiatko. No mám radosť, že sa mi konečne ukázala dlho nevidená čiastočka skladačky a nesmierne mi odľahlo. Som hlboko vdačná za uvedomenie, že oddeľovanie vedie k povyšovaniu a to nechcem. Cítim, že som na dobrom mieste. Cítim, že takto sa nám bude ľahšie žiť.
Moja klientka mi dnes na konci konzultácie povedala: „Dnes ste akási smutná! Uvedomila som si, že to musí byť ťažké počúvať niekoho iného problémy a zároveň mať aj nejaké svoje starosti.“ Vysvetlila som jej, že by to pre mňa mohlo byť skutočne veľmi náročné, ak by sa ten môj smútok zhodoval s jej problémom. Počúvať „problémy niekoho iného a mať tie svoje“ nie je náročné, pokiaľ viem oddeľovať svoje prežívanie od klientovho a som mu k dispozícii. S mojim dnešným zážitkom súvisia mýty o psychológoch a psychoterapeutoch a iných odborníkoch na ľudskú dušu. Aké sú tie najčastejšie? 1. Psychológ by mal byť za každých okolností vyrovnaný človek a to znamená, „mať svoje emócie pod kontrolou“ Ja si duševnú vyrovnanosť predstavujem ale úplne inak. Nie ako stav, ale proces. Veľmi dobre viem, ako ťažko sa hľadá a udržuje rovnováha medzi všetkým zdravým a nezdravým, medzi našim zdravím a chorobou a vlastne rovnováha vo všetkom, čo sa nás v živote týka. Každý profesionál je predovšetkým len a len človek, ktorý prežíva to čo všetci ľudia. Hľadáme rovnováhu, robíme chyby, smútime, trápime sa. Nesnažím sa pred klientami tieto veci za každú cenu skrývať. Autentickosť je jednou z najväčších hodnôt, ktorú vyznávam. Hoci ani ich svojim prežívaním súkromných záležitostí zaťažovať, ak sa ich to nijako netýka. A navyše čo sa týka emócií: podľa mňa ich treba vedieť cítiť a nie mať ich za každú cenu pod kontrolou. Ale o tom sa rozpíšem viac niekedy nabudúce. 2. Psychológ/ psychoterapeut vie, čo je normálne Psychológ/ psychoterapeut vie, čo je normálne a podľa toho nám „naordinuje“ liečbu. Toto je naša najčastejšia skúsenosť s doktormi, s odborníkmi na zdravie. Je to možno trošku nefunkčné, ale zo zdravotníctva dobre túto schému poznáme a je to preto bezpečné. Psychoterapeuta či iného odborníka ani tak vaša normalita – čo ešte je a čo už nie je v rámci normy. Zaujíma ho, podľa akej normy sa formátujete a tiež ma veľmi zaujíma, ako to vplýva na vaše fungovanie vo svete. Ide mu predovšetkým o zmysel a pochopenie vášho konania. A dokonca ani nie je našim cieľom radiť, alebo niekoho konanie naprávať. Ak ale chcete vy niečo zmeniť, robiť inak, pýtam sa ako? V tom prípade nám pôjde o to, aby ste získali dostatok slobody na to, aby ste svoje možnosti konania rozšírili. Aby sme si v konečnom dôsledku vedome vyberali z nášho bohatého repertoáru možností. 3. Psychológ/ psychoterapeut do mňa vidí. Tento mýtus podľa mňa vychádza z psychológovej expertnej pozície. Ak niekto študuje psychiku človeka na vysokej škole a potom sa ňou denno-denne zaoberá, bezpodmienečne má v tejto téme nejaký náskok. To môžem pripustiť. Ale ostatné mylné predstavy vychádzajú skôr z mediálneho vyobrazenia psychoterapeutov ako hypnotizérov alebo manipulátorov s ľudskou mysľou. Takýto skreslený imidž vôbec neprispieva k efektívnosti terapie, pretože s pasívnym klientom sa moc „zázrakov“ neudeje. Hoci sú psychológovia považovaní za expertov na duševné zdravie, nie je ich cieľom niekoho opravovať alebo liečiť. Veľká miera zodpovednosti za zmenu alebo riešenie problému zostáva stále na klientovi a ten ju musí prijať, inak sa dopredu nepohne. 4. Psychoterapeut je taká bútľavá vŕba Ďalší skreslený obrázok psychoterapeuta, ktorý ticho sedí a počúva klienta. Možno sa vŕba a psychoterapeut na prvý pohľad podobajú, ale rozdiel je hlavne v tom, že aj keď terapeut „iba“ sedí a počúva, rozhodne nie je na mentálnej úrovni vŕby. Navyše, možno ste už niekedy počuli o aktívnom počúvaní?! Je jasné, že niekedy nám naše láskyplné vzťahy s blízkymi alebo priateľmi môžu poslúžiť rovnako dobre. Najmä ak nás druhý človek skutočne počúva, nevynáša nad nami súdy a je citlivý k našim potrebám. V psychoterapii je „účinnou zložkou“ hlavne psychoterapeutický vzťah a ten je všetko iné, len nie pasívny. Terapeut je zaangažovaný a ponára sa do toho, čo mu klient prináša, ponúka svoj pohľad, porozumenie, empatiu a dáva tak k dispozícii seba. Je plne prítomný v celej svojej ľudskosti. No nemalo by mu to brániť jednať a myslieť terapeuticky, s nadhľadom a profesionálne. 5. Psychológ, psychiater a poradenský psychológ robia to isté Zjednodušene sa dá o všetkých spomenutých troch profesných zameraniach hovoriť ako o odborníkoch kvalifikovaných pomôcť ľuďom s ich duševným zdravím. No sú medzi nimi určité rozdiely, ktoré predurčujú na ktorého z nich sa môžete obrátiť ak: Spomenula som iba niekoľko mýtov a nerealistických očakávaní, s ktorými sa často stretávam. Psychoterapia alebo iné, vyššie spomenuté typy psychologickej pomoci sú podľa mňa celkom univerzálne využiteľné – každý si v nich môže vybrať a niečo pre seba nájsť. Bolo by preto škoda odmietať ich len na základe takýchto či podobných mylných predsudkov.
Chodíme raz za čas na preventívne, zdravotné prehliadky. Do „preventíviek“ ako viem, nie je zahrnutý psychológ alebo psychiater. Zodpovednosť za prevenciu duševného zdravia tak nejak zostáva čisto na našich pleciach. Tak je to podľa mňa v poriadku. To sa týka zdravia všeobecne. Starať sa o seba, o svoju fyzickú aj psychickú kondičku a nečakať „bez práce na koláče“. Veľa vieme o zdravej strave, snažíme sa venovať nejakému športu alebo aspoň trochu sa hýbať. Niektorí pokročilejší držia očistné kúry, dokonca hladovky. Čo konkrétne však podnikáme pre psychickú kondíciu? Ako sa vedome staráme o vlastné duševné zdravie? Myslím si, že nie je nikdy dosť diskusie o tom, ako môže psychológ či psychoterapeut prispieť k lepšiemu duševnému zdraviu. 5 dôvodov, prečo som si vytvorila svoj blog: