Duševné zdravie

Keď sa narodí malé dieťa, potrebuje nekonečné množstvo dotykov. Predčasne narodení novorodenci, ktorí boli v rámci experimentu každú hodinu hladkaní 5 minút, lepšie priberali než tí, ktorí toto šťastie nemali. Medzi najdôležitejšie potreby novo narodeného dieťatka patrí rozpoznávanie signálov pomocou pokožky. Na to, aby sme po narodení prežili, komunikujeme so svetom okolo seba hlavne hmatom. Dieťa je po narodení absolútne závislé na rodičovi. Našťastie sú matka aj dieťa vybavené presne takými inštinktami, ktoré ich držia pokope a keď sa aj na chvíľu oddelia, vzápätí sa vzájomne hľadajú. „Pripútacie“ správanie, pretože tak sa tendencia k blízkosti odborne volá, je evolučne daný repertoár správania ako napríklad úsmev, plač pri nedostatku kontaktu alebo upokojenie sa ako reakcia na telesnú blízkosť milovanej osoby. „Pripútacie“ správanie je základom vzťahovej väzby, ktorá nás od narodenia usmerňuje na silnejšiu osobu, ktorá sa o nás má starať.  Cez kožu je stimulovaný vývoj vnútorných orgánov v tele novorodenca. Neuro-psychologický efekt v dvojici matka a dieťa je vzájomný. Obaja sú vybavení na to, aby to tak bolo. Ich symbiotický vzťah je nesmierne dôležitý pre ďalší vývoj dieťaťa.  Bez takého ľudského tepla môže dieťatko aj zomrieť. Z histórie vieme o jednom brutálnom experimente Frederika II. Bol to stredoveký kráľ, ktorý žil a vládol v 13. storočí a bol najskôr nemeckým kráľom a neskôr rímskym cisárom. Frederik II. bol vysoko vzdelaný a ovládal niekoľko jazykov okrem nemčiny aj latinčinu, taliančinu, francúzštinu a gréčtinu a tak bol zvedavý, akou rečou by rozprávali deti, keby ich nikto žiadnym jazykom od narodenia neovplyvnil. Chcel vedieť, či to bude najpôvodnejší jazyk hebrejčina alebo latinčina, či náhodou sa už deti nerodia s jazykom svojich rodičov. Kráľ nechal vybrať niekoľko novorodencov a ich dojčiace matky alebo náhradné „dojky“ dostali príkaz, aby sa plne postarali o fyzické potreby detí, no nesmeli sa k deťom v žiadnom prípade prihovárať. Nakoniec sa kráľ o pôvodnom jazyku nedozvedel nič, pretože všetky deti počas experimentu zomreli. Z dobových záznamov sa dozvedáme aj hypotézu o príčine. Historik do kroniky zapísal, že im bytostne chýbali všetky spôsoby opatrovania spojené s blízkosťou matky či jej dotykmi pri kojení a uspávaní. Americký psychológ Harry Harlow sa v povojnových rokoch pustil do rady experimentov s opicami aby skúmal ich správanie s náhradnou matkou. Odobral opičím matkám ich mláďatká a umiestnil ich do klietky s dvoma napodobeninami matky – jednou plyšovou a druhou drôtenou. Na drôtenú umiestnil fľašu s mliekom. Ako experiment rôzne menil a „vylepšoval“ vždy sa ukázalo, že mláďa si vyberie plyšovú (dotykovú) „matku“ a nie chladnú a nehostinnú drôtenú. Aj keď sa na ňu išlo napiť mlieka, vždy sa hneď vrátilo k mäkkej atrape matky. Harlow tým dokázal, že dieťa k matke pripútava niečo viac, než len potreba jedla. Už aj v tej dobe, ale hlavne dnes, považujeme Harlowove experimenty za kruté. No závery zostali dodnes platné a inšpirovali ďalších psychológov preskúmavať teóriu attachmentu humánnejšou formou. Dieťa cíti aj to, čo je za dotykom. Britský pediater a psychoanalytik Donald W. Winnicott  vedel krásne popísať, ako veľmi je prvý kontakt určujúci pre ďalší život dieťaťa a hlavne pre jeho pocit seba (sebahodnotenie, seba-obraz, sebavedomie atď.). Do psychológie zaviedol pojem „dosť dobrá matka“. Takáto matka je pozorná a citlivá k potrebám dieťaťa, ale zároveň sa nesnaží byť dokonalá a nevyčíta si, že má aj svoje potreby. Dokáže dieťa frustrovať – citlivo a primerane veku. A čo ak z nejakého dôvodu matka nevie nasledovať svoje pocity alebo materské inštinkty? Najčastejšie sa ani tak nestretneme so zanedbávajúcimi matkami, ale skôr s premotivovanými, ktoré nasledujú viac to, aké by mali byť, než to, ako sa v skutočnosti cítia. Matky, ktoré sa nesmierne snažia a majú predstavu o tom, aké by mali byť dokonalé, vytvárajú na seba tlak a napätie. Dieťa cíti a vníma túto úzkosť, neistotu a nepohodu matky, aj keby ho od rána do večera nosila v náručí. Čo do istej miery vysvetľuje, prečo tak často úzkostné matky majú úzkostné deti. Ale späť ku kožnému kontaktu a k naše potrebe ľudského dotyku. Ak sa nám totiž v rannom detstve nepodarí nasýtiť náš psychologický hlad po blízkosti, bezpečnom vzťahu a častých dotykoch, zanechá to v nás prázdno. Dieťa si tieto svoje skúsenosti nepamätá, má ich uložené v implicitnej pamäti. Až do dospelosti si nesie v sebe pocit, že s ním nie je niečo v poriadku. V duši má prázdno, ktoré absorbuje všetku pozornosť, lásku a záujem ako čierna diera. Nikdy nie je dosť. O dotykovom hlade („touch hunger“) si môžete prečítať v 3. pokračovaní zo série o DOTYKOCH.  

Ako sa dotýkame sveta a ako sa svet dotýka nás? Mám malé deti. Mám možnosť kedykoľvek ich objať, dať mi pusu a týmto bezprostredným dotykom ich uistiť o mojej láske k nim a že všetko „na svete je na svojom mieste“. Dotyk je za tisíc slov. Dotyk je tak zásadný pre náš pocit ľudskosti, že milujeme a sme milovaní. Stále viac ma zaujíma, ako sme si blízko alebo ďaleko. Ako sme v kontakte, alebo „odpojení“. Ako sa jeden druhého dotýkame… Rozhodla som sa preto napísať sériu blogov, v ktorých by som sa viac zamerala na túto lákavú tému. Niektorí z nás túžia po dotykoch blízkosti viac, iní menej, ale potrebujeme ich všetci a nie je náhoda, koľko slov používame na vyjadrenie jeho nedostatku či naopak. „Niekto je v kontakte“, „stratil kontakt“, „netaktný“. O človeku, ktorý sa úplne stratil z kontaktu s nami sa vyjadrujeme, že „nie je v kontakte s realitou“, „dostať sa niekomu pod kožu“, „citeľne“, „hmatateľne“, dotklivý“…. Potreba ľudského dotyku je zásadná Ako to máte s blízkosťou a dotýkaním vy? Ako často sa objímate s priateľmi? Ako sú vám príjemné objatia od vášho partnera, partnerky? Ako často objímate a hladkáte svoje deti? Ako veľmi ste si vedomí dotykov, ktoré dávate druhým? Koža náš najväčší zmyslový orgán. Prostredníctvom nervových zakončení v koži vnímame teplo, chlad či bolesť, ale tiež vďaka nim vnímame DOTYK. Okolitý svet sa nás dotýka a my sa sveta dotýkame cez kožu. Cez kožu pociťujeme rovnako pôžitok ako aj bolesť. A aj hoci je o dotyku veľmi veľa napísaného a preskúmaného, aj tak sa ukazuje, že oproti iným zmyslom, o hmate a pôsobení dotykov stále ešte veľa nevieme. Čo cítite, keď zavriete oči? Vnímajte svet okolo vás a predstavte si, aké asi by to bolo, keby ste boli slepí? Skúste si zapchať uši a predstavte si, aké by to bolo, keby ste boli hluchí? Možno si s veľkou dávkou fantázie viete predstaviť, aké by bolo nemať čuch, alebo chuť. Je to veľmi ťažké, ale no dokázali by sme s tým žiť. Keď prídeme o zrak, preberie jeho úlohu hmat a keď zas o sluch, je náhradníkom zrak. No nemať schopnosť dotýkať sa je nepredstaviteľné. Bez schopnosti vnímať dotyk nie sme schopní učiť sa, vyvinúť myseľ, porozumenie a v konečnom dôsledku ani sme schopní žiť. Senzorická deprivácia je vo veľkej miere o neuspokojení našej potreby ľudských dotykov a spolu s nedostatkom pestrých, zmyslových podnetov vedie u malých detí k hlbokým neuro-psychiatrickým poruchám. Helen Kellerová (1880 -1968), ktorej príbeh je veľmi známy, ohluchla aj oslepla veľmi skoro v detstve. A predsa sa jej myseľ plne vyvinula a to len vďaka dotykovej stimulácie. Vyštudovala vysokú školu, bola spisovateľkou, učiteľkou a v konečnom dôsledku slávnou osobnosťou. Podarilo sa jej to iba vďaka jej schopnosti vnímať dotykové písmo na dlani a dotýkať sa ľudí a objektov vo svojom okolí. V dotyku je ukrytá veľká energia, ktorá silne ovplyvňuje náš organizmus a vyživuje aj našu dušu. Možno sa preto často stretneme s vyjadrením:  Dotyk ľudskej ruky má liečivú silu. Aká to je sila? O akej energii hovoríme?  Pri objatí a príjemnom dotyku je naše telo doslova zaplavované oxytocínom – špeciálnym hormónom, ktorý je nazývaný bonding hormónom. V preklade väzbovým, tmeliacim hormónom. Podľa súčasného vedeckého poznania práve tento hormón umožňuje našu dôveru, túžbu byť s niekým blízko a cítiť sa v bezpečí. A ak nám ho v krvi koluje dostatok, má to ešte ďalšie dôležité efekty: znižuje kortizol a tým aj mieru stresu nášho organizmu – znižuje sa nám krvný tlak a tep srdca. Navyše všetko, čo nám v tele navodzuje relaxovaný stav, v konečnom dôsledku vedie k podpore celého imunitného systému celého organizmu. Lásku primárne cítime cez kožu, cez dotyky. Pocit blízkosti, tepla, objatia a dotyky – toto všetko po celý život zostáva podstatnou súčasťou všetkých vzťahov utkaných z lásky – od materskej lásky, zamilovania až po hlbokú oddanosť. Oxytocín je zodpovedný za pripútanie sa k niekomu vo vzťahu všeobecne. Je to hormón, ktorý sa podieľa na vzniku a hlavne uchovaní dlhodobého, vzťahového puta.

Často počujeme, že sa stresu máme vyhýbať. Stres a dlhodobé napätie znižujú imunitu, vedú k rôznorodým symptómom a majú nepríjemné dopady na naše zdravie a celý organizmus. Tak ako sa dá stresu vyhýbať? A je to vôbec možné? Stres je fyziologická, prirodzená reakcia organizmu na záťaž alebo ohrozenie. Naše telo je na stres vybavené adaptačnými pochodmi a hormónami, ktoré nás mobilizujú na útok, útek alebo zvládnutie psychickej záťaže. Rozlišujeme 3 fázy stresu. Fáza poplachu je prvou reakciou „bojuj alebo utekaj“, ktorá pripravuje organizmus na okamžitú akciu. Druhá fáza adaptácie nastáva, ak zdroj stresu pretrváva. Organizmus sa pripraví na dlhodobú ochranu vylučovaním ďalších hormónov, ktoré zvyšujú hladinu krvného cukru a krvný tlak. Táto druhá fáza, ktorá je dôsledkom vystavenia sa dlhodobého stresu, nemusí byť škodlivá, ale bez období uvoľnenia a oddychu prechádzame do fázy vyčerpania.  V nepretržitom, chronickom strese sa organizmus dostáva do tretej fázy, kde sa hladina krvného cukru zníži, pretože sa nadobličky vyčerpali. V tejto fáze siahame po svojich fyzických ale aj psychických rezervách. A to je zle. Stres sám o sebe je vlastne aktivačný faktor. Je ťažké predstaviť si náš život bez neho.  Sme na stres dobre vybavení. Problém nastáva, ak vôbec nemáme alebo skracujeme obdobia relaxácie.  V podstate ide hlavne o to, či dovolíme svojmu organizmu dostatočne vypnúť a zregenerovať svoje zdroje po aktivácii a stresovej reakcii. Čo hodnotíme ako stresor je individuálne Čo hovoria výskumy? Kľúčovým faktorom pre náš organizmus nie je iba miera stresu, čiže jeho množstvo a dĺžky, ale aj to, ako ho vnímame a interpretujeme. V psychologickej praxi sa požíva “škála životných udalostí” (Rahe a Holmes), v ktorej sú významné stresové udalosti usporiadané podľa svojej závažnosti v rozmedzí od 11 bodov (čo je najmenej) až po maximálne 100 bodov. Psychológovia hodnotili priemerné reakcie a priraďovali “stresové body” za významné životné zmeny a udalosti, ktoré sú viac či menej pre každého človeka náročné. Podľa tejto škály najvyššiu mieru stresu prežívame pri smrti blízkeho človeka (max 100 bodov). Je však zaujímavé, že stresom pre nás môžu byť aj tak všeobecne pozitívne udalosti ako je svadba (50 bodov), tehotenstvo (40), narodenie dieťaťa (39), ktoré v škále predbehli také životné rany ako zníženie príjmov (38) alebo smrť priateľa (37). Táto škála je však stále iba orientačná. To, ako udalosti hodnotíme a ako sú pre nás stresujúce, je veľmi individuálne. (Tejto téme sa venujem v inom článku na tomto blogu Ako zvládnuť ekzém a nezblázniť sa). Stresu sa nedá vyhnúť Aby sme neboli bezmocní voči udalostiam, ktoré neovplyvníme, potrebujeme nejaké svojpomocné prostriedky, alebo ako tomu rada hovorím – ZDROJE, o ktoré sa môžeme oprieť, ak je nám najhoršie. Prísť na to, čo pomáha a postupne to pozvíjať a vylepšovať. Niektorí ľudia sú prirodzene odolnejší voči negatívnym účinkom stresu. Je výhodnejšie bojovať za niečo, ako proti niečomu Je zbytočné hovoriť o boji proti stresu a o tom, ako “nad ním zvíťaziť”. Ale s bojom proti stresu to je tak trochu ako v rozprávke s dvanásť hlavým drakom. Ak mu jednu hlavu zotneme, čaká nás ešte veľa ďalších. Ale nehovorme iba o negatívnych účinkoch stresu. Určitú dávku stresu potrebujeme. Ak si vyskúšate pobyt v špeciálne vybavenej miestnosti, zbavenej všetkých stresových podnetov, na šťastí nám to určite nepridá. Potrebujeme radšej premýšľať nad optimálnou úrovňou stresu, než sa ho zbavovať úplne. Navyše je omnoho výhodnejšie bojovať za niečo, ako proti niečomu. Skúsme do krajiny našej duše zavádzať napríklad nasledovné, zmysluplné metódy a „bojujme za ne“. Zásady imunizácie voči negatívnym účinkom stresu Stres nás aktivuje, čo je v určitej miere žiadúce, ale potrebujeme vedieť aj vypnúť podnety a nechať náš organizmus zregenerovať. Imunizácia voči vonkajším nárokom a stresom spočíva okrem iného v prostredí, ktoré doma vytvoríme. Aj doma bývame často zaplavení podnetmi, ktoré nás nenechajú ani na chvíľku zrelaxovať, vypnúť. Môžeme preto vedome pracovať na tom, že vyčistíme priestor nie len od prachu, špiny a alergénov, ale aj od psychologického zahltenia podnetmi (neustála snaha o kontakt, hluk, sociálne siete a médiá sú non-stop k dispozícii,atď.). Každý člen rodiny má nárok na svoj priestor, kde sa môže utiahnuť, ak potrebuje byť sám. A čo vnútorné nároky na seba? Koľko pozornosti venujeme kladným stránkam osobnosti? Na čom zakladáme svoje hodnoty? To, na čo zameriavame našu pozornosť, či u nás samých alebo u nášho dieťaťa je silným posolstvom. Bude to formovať ďalší náš alebo jeho život a budúcnosť. Emócie nie sú nikdy problém, aj keď sú desivé či vyčerpávajúce, niekdy nie sú toxické. Problémom sú všetky opatrenia, ktoré robíme, aby sme tieto emócie necítili. Z môjho pohľadu je dôležité nebojovať so svojimi emóciami, úprimne si ich priznať a zistiť, čo potrebujeme. Emócie sú informácia. S emóciami nie je nikdy problém. Problém je v tom, čo s nimi robíme. Problém môže byť aj v tom, ako ich prejavujeme. Nie ovládať svoje emócie, ale ovládať svoje činy, to je cieľ výchovy. Dieťa sa môže už vo veľmi skorom veku naučiť oddeľovať emócie od činov. Znamená to, že si uvedomuje, čo cíti, vie si to pomenovať pre seba, alebo vyjadriť. Dôležitou podmienkou je emócie nehodnotiť, pretože to, čo sa v nás rodí za pocity, tak to nie je vôľou ovládateľné. Na druhej strane to, čo už s našimi emóciami robíme, ako ich vyjadrujeme a napĺňame či nenapĺňame to, o čom nás informujú, to je je závislé od výchovy, kultivácie našej osobnosti, od našej zrelosti. Pomáha takýto prístup: vypočujem a uznám pocity, zaujímam sa o to, čo by dieťa potrebovalo a či vie, čo by mu mohlo pomôcť cítiť sa lepšie. Od ranného veku bude potrebovať našu pomoc pri hľadaní ciest, ako sa cítiť lepšie, až sa ich naučí hľadať samo. Relaxačné metódy sú dobré pre deti aj dospelých Relaxácia je cielený spôsob uvoľnenia tela a mysle. Je dobré učiť už deti cielene relaxovať. Naučíme ich tak naladiť sa na svoje telo a cielene uvoľniť. Skutočne potrebujeme doslovne užívať si svoje telo, rozumieť mu, starať sa o neho. Umenie relaxovať je jedným zo spôsobov sko to dosiahnuť. Deti vedia veľmi dobre využiť aj svoju predstavivosť. Predstavivosť je veľmi silná. Pri cielenom uvoľňovaní si môžeme predstavovať, ako odchádza napätie, starosti, bolesť… Sú však isté rozdiely v príprave a v relaxácii dospelých a detí: 1. Deťom stačia kratšie relaxácie (3 – 5 minút) a nepotrebujú isť do takej hĺbky, ako dospelí. 2. Najlepšie je, ak relaxujeme spolu s deťmi. Navodíme pokojnú atmosféru pri upokojujúcej hudbe, príp. vonnej esencii. 3. Sprevádzame ich slovami, ktoré si vopred premyslíme alebo sa niekde inšpirujeme. Cieľom je, aby sa zamerali na vnímanie svojho dýchania a na jednotlivé časti tela. V tom veľmi pomáha dotyk a pohladenie. 4. Doporučujem nájsť si pravidelný čas, aby sa zvyk upevnil. Je

Keď som tento blog prvý krát napísala a uverejnila, mal 3 roky môj syn. Text aktualizujem a uverejňujem opäť po 4 rokoch. Rozhodla som sa tak preto, že život je špirálovite točený a niekedy sa mi zdá, že som „to už zažila“. Teraz má 3 roky moja dcéra. Som som veľmi citlivá až kritická voči článkom a diskusným príspevkom typu „čo by malo vedieť moje trojročné dieťa“. Pre deti každého veku existujú tabuľky zrelosti, zoznamy – odborné alebo laické, to je jedno. Veľmi radi ich uverejňujú mamičkovské časopisy a stretnete sa s nimi rovnako na fórach. „Moje dieťa pozná všetky čísla, aj väčšinu písmen vie rozoznať. Moja malá hovorí „r“ a pamätá si všetky pesničky z CD „Spievankovo“…vie zapnúť počítač a hrá už niektoré počítačové hry sám.“ Keď počujem alebo čítam podobné vyhlásenia, je mi smutno. Veľmi málo sa hovorí o tom, že deti sú natoľko rôznorodé a vyvíjajú sa vlastným tempom a preto sa netreba trápiť, keď práve to vaše v tom istom veku z toho nevie skoro nič. Rozmýšľala som nad tým, prečo ma nenecháva chladnou zoznam schopností a vedomostí, ktoré sú pre určitý vek „normálne“. Áno, rozumiem tomu, že je prirodzené porovnávať naše deti s druhými a overovať si, či naozaj robíme to najlepšie, čo pre nich môžeme. Ale mám niečo proti tomu, keď to preháňame. Takto sa totiž vyvíja „neurotická osobnosť našej doby“. Máme nároky na seba. Máme nároky na svoje deti. Denne vo svojej poradenskej a psychoterapeutickej praxi stretávam ľudí, ktorí sa namiesto svojich skutočných potrieb trápia tým, čo by „mali a nemali robiť, vedieť, prejavovať“. Hoci sú dospelí, verím tomu, že tie svoje presvedčenia si so sebou nesú z detstva. Vštepili im ich pre nich dôležití dospelí. Slovne ale aj svojim chovaním. Žijeme v kultúre tak zameranej na výkon, že dokonca aj naše malé deti sú vystavené tlaku „zbierania bodov“ a vzájomnému porovnávaniu. Ale detstvo by naozaj mohlo byť aj niečo iné, než nejaká nevedomá súťaž nás dospelých. Zachcelo sa mi preto spísať moje presvedčenia. Desatoro, čo by (trojročné) deti mali vedieť a cítiť!